STAŠKOV. Pre Jozefa Kronera bol marec takpovediac „osudový“. Na svet prišiel 20. v roku 1924, zomrel 12. marca 1998 a 19.– na Jozefa, oslavoval meniny. Ešte v penzii stvárnil vyše tridsať filmových úloh, pričom dovtedy ich mal už vyše stovky.
„V detstve všetko začína a tento začiatok každého z nás poznačí na celý život. Nie nadarmo sa do detstva vraciame v časoch najťažších, ale aj v čase najväčšieho šťastia. Je to najmocnejšie zázemie, ktoré nám nemôže nikto nikdy zobrať,“ napísal v spomienkach slávny herec.
Mama predávala lístky, porodila až dvanásť detí
V kysuckom Staškove sa v rodine železničiara Ľudovíta Kronera narodil 20. marca 1924 ako siedme dieťa. Rodný dom sprístupnili verejnosti v novembri 2011. Interiér navrhol scénograf, profesor Jozef Ciller, ktorý s hercom spolupracoval na rôznych divadelných a televíznych projektoch.
V knihe návštev pribúdajú podpisy a poďakovania ľudí, na ktorých tam dýchla minulosť slávneho herca. Otec rodiny -Ľudovít Kroner sa narodil 2. júla 1891 v Ľubochni. Tam začal robiť na píle a zoznámil sa so svojou manželkou. Neskôr našiel prácu na železnici. Do Staškova sa s rodinou presťahoval v roku 1920, odišli odtiaľ do Serede v roku 1932. Ľudovít striedavo pracoval ako výhybkár a sprievodca. V štátnych službách pri železnici bol zamestnaný až do odchodu na dôchodok. Zomrel 9. novembra 1956. Herecký talent zdedili jeho deti po ňom.
Jeho manželka Mária sa narodila 9. apríla 1894 na Gombáši. V Staškove vydávala cestovné lístky a pravdepodobne bola jednou z prvých výpravkýň na Slovensku. Porodila dvanásť detí, päť z nich v Staškove, deväť sa dožilo dospelosti. Zomrela 20. augusta 1975 vo veku 81 rokov.
Zaujíma ich hercov život, radi si pozrú jeho obľúbené veci
Uplynulý rok navštívili rodný dom stovky návštevníkov. Chcú na vlastné oči vidieť, kde sa slávny herec narodil a žil do 9-tich rokov.
V interiéri nechýbajú dobové svietidlá či vypínače, výnimočné sú hercove osobné veci vrátane slávnych ocenení. Upútajú jeho rybárske čižmy, udica či obľúbené kreslo a šálka. Čižmy nám dal jeho najlepší priateľ Francúz Charles Mourier, ktorý ich mal u seba doma. Poznali sa už od roku 1965, chodili spolu rybárčiť, spájalo ich kuchárske umenie aj divadlo.
Tomuto priateľovi, ktorý bol francúzskym scénografom a spolupracoval napríklad s popredným svetovým architektom Oscarom Niemeyerom, staviteľom brazílskeho hlavného mesta, ukázal Kroner krásne zákutia Slovenska. Scénograf vlastnil chalupu na Liptove, kde zvykol tráviť leto.
Na stolíku sa vynímajú aj okuliare, ktoré herec používal až do konca svojho života. V predsieni stojí funkčná dobová piecka, dokumentujúca 20. roky minulého storočia. Atmosféru umocňuje studňa, ktorú postavili na mieste jej dávnej predchodkyne. Všetky práce robili zruční Staškovania tak, aby na domčeku zachovali čo najviac originálnych prvkov.
Futbalový turnaj nesie jeho meno
Herec prepožičal svoje meno futbalovému turnaju pred 46 rokmi. Kronerák je stále jednou z najpozoruhodnejších športových akcií na Kysuciach. Kroner bol síce fanúšikom futbalu, predovšetkým však išlo o fenomenálneho herca, ktorého pozná Slovensko i celý svet. Svojím majstrovstvom sa výrazne pričinil o získanie zatiaľ jediného Oscara pre Slovensko, pričom Slováci ho označili za najlepšieho herca 20. storočia.
Jeho mäkký, prívetivý hlas uspáva deti pri večerníčku O Maťkovi a Kubkovi, starším sa pri jeho mene vynorí slovenská dedinka s jednoduchým, no nezabudnuteľným Adamom Krtom z Rysavej jalovice.
Priniesli aj hrudku rodnej zeme
Pri hrobe Jozefa Kronera a jeho manželky Terézie Hurbanovej sa od roku 2008 koná pietna spomienka. „Tento rok začiatkom marca sa na nej zúčastnilo viac ako šesťdesiat Staškovanov a členov rodiny Kronerovcov. Večer patril kultúre. V divadelnom predstavení v Astorke sa predstavila celá plejáda popredných slovenských hercov,“ informuje predseda Spolku rodákov Jozefa Kronera v Staškove Vladimír Gajdošík.

Pred desiatimi rokmi Staškovania navštívili Slávičie údolie prvýkrát. „Veľa sa odvtedy zmenilo, ale tradícia pietnej spomienky sa zachovala. Rozšírila sa aj o návštevu cintorína v Považskej Bystrici k hrobu maliarky Zuzany Vaňousovej - Kronerovej, či Vojtecha Pohanku v Ružinove, ktorý je autorom súsošia Jána Pavla II. a Matky Terezy v Staškove,“ spomína Gajdošík. Dvadsiate výročie dalo príležitosť na spoločnú cestu organizovanú spolkom a obcou Staškov.
V Považskej Bystrici sa k Staškovanom pripojili zástupcovia rodiny Kronerovcov. Pri hrobe Zuzany Vaňousovej-Kronerovej zaznela pieseň Svítá i maliarkina obľúbená Dubová stolička. V Bratislave sa k výprave pridali ďalší. Spoločne potom navštívili hrob Kronerovcov.
„Jožko a Terezka sa veľmi tešia, že ste tu. Ďakujem vám. Dnes večer budem hrať pre vás,“ povedala na spomienkovom stretnutí Zuzka Kronerová.
„Kytice od spolku, obce i divadelného súboru spolu s hrudou rodnej zeme boli vyjadrením úcty a spomienky na „herectvo i človečenstvo“ Jozefa Kronera,“ vraví Gajdošík. Návšteva divadelného predstavenia v Astorke, domovskom divadle Zuzky Kronerovej, bola podľa jeho slov prirodzeným vyvrcholením spomienkového dňa. „V hre Lásky jednej plavovlásky predviedla spolu so svojimi hereckými kolegami excelentný výkon,“ dodáva.
Z aktívneho spolku by mal určite radosť
Vďaka aktívnemu spolku, ktorý v tomto roku oslávi 10.výročie, pokračovali aj vlani v Staškove v plenéri Maľované pod Grapou 3.
Podpísal sa aj pod odhalenie Kameňa svätorečenia v Parku Jána Pavla II. a Matky Terezy pri príležitosti kanonizácie Agnes Gonxhe Bojaxhiu, zakladateľky rehoľného rádu Kongregácie misionárok lásky. Na piate výročie slávnostného otvorenia Kronerovho rodného domu sprístupnili členovia nové Železničiarske múzeum – ako to videl Jozef Kroner. Pod názvom Keď kvitla Grapa pripravili vlani emotívnu slávnosť uvedenia knihy Herečka, do ktorej sústredila svoje pamäti Zuzana Kronerová – Vaňousová.
ČO POVEDAL:
Autorom knihy Osud tak chcel Jozef Kroner povedal: „Na Kysuciach som všade doma a v hociktorom dome sa môžem zastaviť. Najesť, napiť mi dajú, ale ja nechcem obťažovať... Nikdy však nechýbam na hodoch, keď je v Staškove veľký futbalový turnaj o môj putovný pohár. Aspoň raz do roka musím prísť, lebo moji rodáci by sa urazili. Toľký čas by nevydržalo ani moje srdce....“
OCENENIA:
Bol laureátom mnohých slovenských, českých, maďarských, talianskych, bulharských a iných ocenení. Zdobila ho Strieborná siréna zo Sorrenta i Zlatá ruža zo Sofie, v jednom desaťročí (1969-1979) ho vyznamenali ako herca najobľúbenejšieho, najsympatickejšieho aj najpopulárnejšieho. V 70. rokoch 20. storočia dostal Cenu sympatií Života za hybského zbojníka Pacha. In memoriam sa stal Osobnosťou Kysúc roka 1998. Na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach sa ocitol vedľa svetových filmových hviezd. Bol nositeľom titulu národný umelec. Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa stal slovenským hercom 20. storočia . Prezident Andrej Kiska mu 1. januára 2018 udelil in memoriam Pribinov kríž I. triedy.