Na nedávnych majstrovstvách Európy vo vzpieraní sa výbornými výkonmi blysli aj slovenskí reprezentanti. Krst ohňom na seniorskom vrcholnom šampionáte zažil 24-ročný odchovanec z Krásna nad Kysucou, ktorý obsadil v trhu pekné desiate miesto.
Peter Poláček nám porozprával o svojej kariére, úspechoch či cieľoch, ale aj o tom, ako zvládal posledné mesiace pred šampionátom, kedy musel výrazne zredukovať svoju váhu...
Koncom marca ste sa zúčastnili majstrovstiev Európy vo vzpieraní. Čo predchádzalo účasti na vrcholnom seniorskom podujatí?
– Bol to môj prvý seniorský šampionát. Juniorská kategória je do 23 rokov a keďže tento rok budem mať už 24, medzi juniormi som skončil. Prechod medzi týmito kategóriami je veľmi ťažký, práve tu väčšina reprezentantov skončí. Medzi mužmi musíte dosahovať naozaj tie najlepšie výkony, na ktoré potrebujete ideálne podmienky pre váš tréningový proces. V našom prípade ide väčšinou o zamestnanecký pomer v rezortnom stredisku v Dukle Banská Bystrica.
Roman má za sebou úspešnú sezónu v zámorí. V júni ho čaká draft NHL Čítajte Všetko sa začalo mojím návratom z juniorských ME na konci októbra 2017. Tréner mi v tom čase dal na výber z troch kategórií, v ktorých sa môžem kvalifikovať aj medzi mužmi. Posledných päť rokov som štartoval v kategórii do 85 kg, kde som robil v dvojboji najviac v tréningu 320 kg. Mohol som si vybrať, či obsadím kategóriu do 85 kg, ale musel by som výkonnostne poraziť reprezentantov v tejto kategórii, na čo som sa ešte necítil prvým rokom medzi seniormi. Alebo isť do 94 kg, kde by bol limit 340 kg v dvojboji, čo je približne 150 trh a 190 nadhod. K mojim aktuálnym osobným rekordom (143 trh a 178 nadhod) by som na každú disciplínu (trh + nadhod) musel pridať približne po 10 kg, čo mi za tak krátky čas (4 mesiace) prišlo nereálne. Z tohto dôvodu som radšej zvolil prechod do nižšej váhovej kategórie, kde mi stačilo splniť podmienky – schudnúť na 77 kg a v dvojboji robiť okolo 300 kg a automaticky som tak cestoval na európsky šampionát.
Ako hodnotíte svoj výkon v Rumunsku?
– Vo svojej kategórii som sa stretol so súpermi, ktorých poznám z rôznych medzinárodných podujatí. Sú tam majstri sveta, olympijskí víťazi, európski šampióni a v tomto športe sú to naozaj profíci. Konkurentmi sú aj mladí chalani, mladší odo mňa, ktorí tiež podávajú skvelé výkony a vedia ma poraziť. Celkovo sa však pre mňa šampionát niesol v dvoch rovinách. Tá prvá bola zhodiť a dostať sa do kategórie do 77 kg. Pre telo, keď ja som vážil 87 kg, je mínus 10 až 12 kg naozaj veľa za čas, odkedy sa to rozhodlo, teda od konca decembra. Človek potrebuje popri tom nielen zhodiť, ale udržať si silu a výkon. Zároveň som mal aj nejaké študentské povinnosti, a tak toho naozaj nebolo málo pre telo a taktiež hlavu, pretože zrazu som nevedel, čo môžem očakávať.
A čo samotné majstrovstvá?
– Mojím jediným súperom bol Omed Alam, pretekár z Dánska. S trénerom sme sa dohodli, že pokusy zameriame čisto len na neho. Celkovo som mal v kilogramoch na tréningoch viac nadvíhané, ale na takýchto pretekoch nejde o veľké výkony, ale o umiestnenie sa v celkovom poradí. Trh sa vyvíjal veľmi dobre. Išiel som postupne a dostal som nad hlavu pokusy 127 kg, 131 kg a 134 kg. Všetky som zvládol, len pri váhe 134 kg som urobil technickú chybičku, kvôli ktorej tento pokus rozhodcovia neuznali. Môj súper tak bol naraz vo výhode o 3 kg. Po krátkej pauze sa vždy pokračuje nadhodom. V rozcvičovni som bol so súperom vedľa seba, evidentne čakal, čo budem robiť ja a podľa toho sa on zariadi. S trénerom sme sa dohodli na celkom vysokom základe, pretože po posledných ťažkých tréningoch som si veril, cítil som tam silu. Rozcvička mi však nesadla, nebol som v takej svojej pohode, nakoľko som bol v časovej tiesni. Navyše bol vedľa mňa môj konkurent a také to podvedomie, že sme sledovali každý svoj pohyb.
V rozcvičovni som skúsil dostať nad hlavu 153 kg, síce som to dal, no necítil som sa sebaisto. Tréner sa ma opýtal, či ideme menej, alebo ideme dohodnutý základ. V tom momente som sa rozhodol, že pôjdem radšej menej, aby som mal istejší pokus a potom by som v druhom a treťom pridal viac a to sa mi stalo osudným, keď sa mi prvý pokus nevydaril na váhe 158 kg. Ja som ich v podstate zdvihol nad hlavu okrem prvého pokusu, ten mi spadol, ale v druhom opäť na 158 kg som urobil technickú chybu – dotlak, kvôli ktorému môj pokus rozhodcovia neuznali. Tretí pokus o váhe 159 kg som dostal nad hlavu, no ani ten nebol uznaný. Zvýšil som o 1 kg, aby som získal čas na upokojenie a skoncentrovanie fyzických a psychických síl. Myslel som, že ide opäť o dotlak. Urobil som však chybu v tom, že keď som činku dostal nad hlavu a zrovnal som sa, myslel som si, že už som dostal signál, že môžem činku hodiť na zem. Žiaľ, predbehol som to o pol sekundy.
V tom momente, keď človek bojuje s veľkými váhami, nevníma celkom okolie, je to skôr automatická reakcia. Tým, že som nemal platný pokus v nadhode, ma v celkovom poradí v dvojboji neklasifikovali. Kebyže mi tento pokus vyjde, bol by som celkovo desiaty v Európe. Výrazne by mi to pomohlo v mojej športovej kariére, nakoľko s takýmto umiestnením by mi pravdepodobne ponúkli zamestnanie v rezortnom stredisku Dukla Banská Bystrica, čo by bolo výborné na fakt, že som zatiaľ denný študent na vysokej škole.
Poďme k vašim začiatkom. Kedy a ako ste sa dostali k vzpieraniu?
– V podstate po rodine. Miroslav Škrobian, môj prvý tréner, je rodina. So vzpieraním začali najskôr moji bratranci a tí nám tak o tom hovorili, že aké to je super. My ako malí chalani s bratom sme mali veľké oči a chceli sme športovať. Prišiel som na prvý tréning a odvtedy som neprestal.
Tréner Škrobian nám nedávno v rozhovore povedal, že veľa jeho zverencov malo v začiatkoch problémy aj s ľahkými cvikmi. Ako ste boli na tom vy?
– Dá sa to tak povedať. Čo sa týka mňa, keď som začínal, mal som 11 rokov a asi 35 kg. Bol som veľmi chudý chalan.
