Ste prvýkrát v Turzovke s trochu netradičným spojením spevu s talkshow. Čo od toho očakávate?
– Akustickú verziu nášho koncertu spoločne s Jožom Banášom a Romanom Pomajbom už robíme siedmy alebo ôsmy raz. V podstate je to celé o tom, že akusticky sa nám hrá omnoho ťažšie, ako keď je tu veľký rachot. Chceme si dokázať, že ešte trošku vieme hrať. Chceme dostať aj Jožkove myšlienky, osloviť ľudí, ktorí sa chcú prísť porozprávať. Je to taká kombinácia humoru, pekných myšlienok a do toho sa snažíme hrať pesničky v podobe, v akej by neboli až tak hlučné. Tak sa ukážu aj texty a je to tichšie.
František Kekely: Naháňal som sa so slonom i nosorožcom Čítajte Minulý rok ste oslávili 25 rokov na hudobnej scéne. Čo vidíte, keď sa pozriete naspäť?
– Splnil sa mi sen. Keď som veľmi dávno začínal, tak som bol chalan, ktorý o niečom sníval a ktorý po nejakých rokoch aj vďaka partii chalanov môže počuť svoju pesničku v rádiách, vystupovať a byť na pódiách. Keď nás to k tomu ešte dokáže aj uživiť, tak sa mi naozaj splnil sen. Chcel som byť na pódiu a ukázať, že niečo v nás je.
Mnoho skupín sa nedožije ani časti z toho, čo ste vydržali vy. V čom vidíte dlhovekosť skupiny AYA?
– Dostali sme niekedy poriadne „napapať“ od života, keď sme si mysleli, že už niečo znamenáme. To je ale asi najlepšie, keď človeka vyfacká život sám. Ostali sme pokorní piati kamaráti, aj keď sa urobili nejaké zmeny v kapele. Keď sa stretneme, tak sa vieme rozprávať aj o normálnom živote. Keď ale tvoríme, tak vznikajú aj rôzne trenia, vieme sa pohádať. Ale ako ľudia sme jedna banda kamarátov, ktorá aj napriek veku stále funguje, vyzerá prirodzene a zabáva ľudí.
