ČADCA. Aj keď kysucké dejiny v rámci slovenskej histórie nevzbudzujú medzi historikmi veľkú pozornosť, v skutočnosti majú byť na čo Kysučania hrdí. Súvisí to so zvláštnym, pohraničným situovaním regiónu a významnými dopravnými tepnami, ktoré tadiaľto už v praveku prechádzali. V dávnej minulosti viedli cez Kysuce významné dopravné tepny v smere sever – juh. Nepripomínajú ich, žiaľ, žiadne tabule ani turistické náučné chodníky.

Najznámejšia bola Jantárová cesta, ktorej časť viedla cez Kysuce a Jablunkovský priesmyk. Často ju využívali v rímskych časoch kupci s jantárom a ďalším tovarom, ktorí smerovali od Baltského mora,“ hovorí Miloš Jesenský, riaditeľ Kysuckého múzea v Čadci.
Legendy o peniazoch, ktoré sa kupcom rozkotúľali, sú práve na tomto úseku Jantárovej cesty namieste. „Rímske mince sa našli napríklad v Žiline, Radoli, v českej časti Jablunkovského priesmyku – v Mostoch, Bukovci, Jablunkove a Návsí,“ dodáva.
Zhruba pol tisícročia sa po ceste cez Kysuce vozila aj soľ. Prvá zmienka o ceste cez Kysuce pochádza z roku 1244, ďalšia z listiny kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1364.
Viedla od Tešína, údolím rieky Olše do Jablunkova, potom cez Jablunkovský priesmyk do Krásna a Kysuckého Nového Mesta, kde sa vyberalo mýto. Ďalej pokračovala do Žiliny a odtiaľ cez Turiec, Liptov až na Spiš. Do dnešných čias sa z týchto ciest nezachovalo prakticky nič, keďže išlo v tom najlepšom prípade iba o cesty s čiastočne spevneným povrchom alebo boli len vyšliapané pešími pútnikmi a vyjazdené kolesami vozov.
„Ich trasu možno rekonštruovať skôr v nadväznosti na terén – úvozy alebo brody rieky ako Kysuca pri Brodne, keď sa z ľavej strany rieky pokračovalo pri ceste do Kysuckého Nového Mesta po pravom brehu a podobne,“ vysvetľuje Jesenský.
Pôvodné cesty nekopírujú ani dnešné komunikácie. Treba si uvedomiť, že najkratšia pešia cesta neviedla údoliami, ale po hrebeňoch. Dôkazom sú pltníci či drotári, ktorí z Budatína smerovali do oblasti Veľkej Turzovky cestičkami v Javorníkoch, a nie popri rieke v údolí,“ dodáva.