Zanietenci, ktorí celý svoj život zasvätili športu, si zaslúžia veľké uznanie. Jeden z nich žije aj na Kysuciach. V roku 1971 založil v Čadci stolnotenisový klub a práve vtedy začala jeho vyše štyridsaťročná cesta výchovy mládeže.
Začal od piky, prvé kroky so svojimi zverencami robil v triedach, až postupne vytvoril jeden z najlepších klubov na Slovensku. Vychoval množstvo slovenských reprezentantov, účastníkov majstrovstiev Európy mládeže, ako tréner doviedol MSK Čadca k zisku majstrovského titulu v extralige mužov a zároveň aj vychoval medailistu z MEJ mládeže.
Vo svojich 65 rokoch začal potvrdzovať, že to, čo celé tie roky učil svojich zverencov, dokáže aj on sám. Po skončení trénerskej kariéry začal aktívne hrávať medzi seniormi, kde už vybojoval množstvo titulov majstra Slovenska.
Koncom mája oslávi už svoje 75. narodeniny a potom ho čaká ďalší vrchol, svetový šampionát v Las Vegas. Reč je o Ľudovítovi Valárikovi...
Váš vnuk Filip Delinčák v poslednej dobe výrazne herne napreduje a začína sa presadzovať aj v Európe. Sledujete jeho výkony?
– Samozrejme, že áno. Osobne sa však nezúčastňujem všetkých jeho podujatí, nakoľko často hrávam v rovnakom termíne veteránske turnaje. Ale som rád, že napreduje. Myslím si, že základy dostal dobré. Nielen pingpongové, ale aj čo sa kondičnej stránky týka, veď hral aj futbal. Ide o to, aby šiel hore aj naďalej. Zatiaľ to ide. Je jednotka – dvojka Slovenska. Chodí po svete, reprezentuje Slovensko, no ale v tej Európe je to, samozrejme, už trošku tvrdšie, náročnejšie.
Filip trénuje a býva v stolnotenisovom centre v Prievidzi, no určite chodí občas aj domov. Vy ste ho začínali trénovať. Potrénuje teraz, naopak, on vás?
– (Smiech). To už je horšie. On keď príde domov, je rád, že si odpočinie. Aj teraz sme boli na chalupe spolu a volal som ho na tréning, či si ide zahrať. No má toho dosť. Samozrejme, ja som tým názorom povestný a hovorím, že keď v Číne vydržia 12-ročné deti osem hodín denne hrávať, prečo by on nemohol štyri (smiech). Ale tak to je, ja už to nezmením. Určite má aj on toho občas plné zuby a doma si potrebuje aj oddýchnuť.
O pár dní sa dožijete významného životného jubilea. Plánujete ho nejako osláviť?
– V tomto veku už ťažko niečo oslavovať. Človek oslavuje každý deň, keď sa zobudí a nič ho nebolí (smiech). Hlavne po tréningoch je to horšie. Telo už menej vydrží, trpia kĺby. To, čo sme si my starší preskákali, sa teraz ako keby spočítava.
KTO JE ĽUDOVÍT VALÁRIK?
Narodil sa 30. 5. 1943 v Zákopčí. Hoci začínal ako aktívny futbalista, celý svoj život zasvätil stolnému tenisu. Najskôr ako aktívny hráč, následne ako tréner, rozhodca a funkcionár. S trénerskou prácou začal výchovou mladých talentov na ZDŠ Revolučná v Čadci v roku 1971. Počas svojej dlhoročnej kariéry vychoval množstvo slovenských reprezentantov: Martin Kosán, Vladimír Poliaček, Pavol Jakubec, Pavel Petráš, Peter Krkoška, Radoslav Blažek, Juraj Mudrík, Marián Maják, Adriána Cisariková, Filip Delinčák. V roku 2001 dotiahol HCH Čadca k prvenstvu v 1. lige mužov a postupu do medzinárodnej Superligy. V roku 2007 stál pri najväčšom úspechu čadčianskeho klubu, ktorý sa stal majstrom Slovenska v súťaži družstiev mužov. Jeho zverenec Radoslav Blažek získal v roku 2002 striebornú medailu na MEJ v Moskve.Za svoju aktívnu, dlhoročnú a úspešnú trénerskú prácu získal množstvo vyznamenaní a ocenení. Okrem iného je členom Siene slávy Kysuckého športu, v roku 2009 mu Kysucká kultúrna nadácia udelila čestný titul Osobnosť Kysúc 2009 za „Športový výkon roka“.V súčasnosti reprezentuje Slovensko vo veteránskych kategóriách na vrcholných medzinárodných podujatiach.
Stále sa držíte vo veľmi dobrej forme. Ako to robíte?
– Určite mám výhodu v hernom štýle. Moji chlapci, bývalí zverenci, kedysi, keď sme začali chodiť na zápasy, nevedeli hrať na trávu a pingpongovo povedané, poťahy s materiálom. Mňa počas kariéry pobolieval lakeť, a tak som rozmýšľal, že vyskúšam trávu aj ja. Začal som, pomohlo mi to a navyše to prospelo aj deťom, ktoré som trénoval. Bolo to také dva v jednom. No a aj teraz má množstvo bývalých ligových hráčov a mojich súperov s týmito poťahmi stále problémy. Navyše ja mám útočnú trávu, vždy som mal útočnejšie poňatie hry a takých hráčov bolo málo. Moji súperi tak nie sú zvyknutí. Najmä moji kamaráti z Čiech hovoria, že oni tam takého hráča, ktorý by útočil s trávou, nemali. Tým pádom som pre nich nepríjemný hráč.
Čoskoro sa chystáte na svetový šampionát do Las Vegas. S akými ambíciami tam pocestujete?
– Čo sa prípravy týka, je slabšia ako po minulé roky. Už si nemôžem aj zo zdravotných dôvodov dovoliť trénovať tak často ako kedysi. Teraz trénujem len dvakrát v týždni a k tomu odohrám nejaké veteránske turnaje na Slovensku či v Čechách. Celkovo to je však asi o polovicu menej, ako tomu bolo v minulosti. Z tohto dôvodu si nedávam nejaké vysoké ciele. Naposledy som na majstrovstvách sveta či Európy skončil veľmi dobre, keď som sa umiestnil do desiateho miesta a v oboch prípadoch som vypadol so svetovými jednotkami. Mal som aj na viac, veď aj na MS v Španielsku či na ME vo Švédsku som prehral s najlepšími hráčmi na svete veľmi tesne. Žiaľ, teraz si už naozaj nedávam také vysoké ciele, ako som plánoval.
Las Vegas je mesto „života“, hazardu. Pôjdete skúsiť šťastie alebo aspoň pozrieť aj nejaké kasíno?
