Čo vás viedlo k založeniu detského folklórneho súboru Kelčovan?
– A: Ja som v tom čase učila vo Vysokej nad Kysucou a už vtedy som vystupovala v Kysučane. Detský súbor tam mal vtedy tradíciu, a tak som bola požiadaná vtedajším riaditeľom školy, aby som založila súbor. Vo Vysokej vznikol už skôr súbor Kysučan. V Kysučane som sa zoznámila aj s manželom. V roku 1971 ma teda žiadali, aby som založila súbor, no vedela som, že o rok neskôr sa má dokončiť škola v Hornom Kelčove. Tak v roku 1972 sme už cvičili a aj sme mali prvé vystúpenie súboru v novej škole. Manžel nám už vtedy pomáhal, robili sme to vtedy len pri harmonike. To boli úplné začiatky.
Pavol Pánis: Sme folklórnou veľmocou Čítajte Obaja ste pôvodnou profesiou pedagógovia. Pomohlo vám toto povolanie aj pri vedení súboru? Ak áno, v čom?
– A: Samozrejme, základy som dostala už na mojej škole, keď som bola ako dieťa. Neskôr aj na pedagogickej škole sme mali v rámci telesnej výchovy aj ľudové kultúrne prvky. Tam som pochytila niektoré veci, to bolo na Orave, neskôr v Turčianskych Tepliciach.
Piesne a tance ma bavili, tak som sa zapájala aj na škole. A neskôr ako učiteľka, aj keď som neštudovala telesnú výchovu, ale matematiku a výtvarnú výchovu, tak tam som dostala vedomosti, ktoré som vyžila aj pri folklóre. Napríklad výšivky, rôzne práce, ktoré robili starí ľudia. Tam sa to zdokonaľovalo. Rozhodne prácu s deťmi v súbore mať musíte. Všetky základy, ktoré máte pri vyučovaní, musíte mať aj pri vedení súboru.
P: Áno, pretože scénický tvar, ktorý uvádzate na scéne, je akoby kopír slovesnej dramatizácie. To znamená literárnej predlohy či diela. Či sa už dramatizuje formou napísaného scenára, alebo sa ide priamo podľa predstáv autora, choreografia má symptómy, má segmenty dramatického diela. To nám pomohlo, že sme hrávali divadlo v Palárikovom súbore už ako deti. Ja som hrával už ako dieťa na základnej škole spolu s učiteľmi. Spieval som, hrával dychovku. Dalo by sa povedať, že som všestranný typ a ostalo mi to doposiaľ. Takže sme boli vedení k folklóru už z detstva.
Detský folklórny súbor Kelčovan oslavuje výročie Čítajte No čo je najdôležitejšie, narodili sme sa v prostredí mimoriadne prajnom. To bolo jednoducho nesmierne bonitné na rodinné zvyky, sociálne, pracovné či iné zvyky. Boli sme bohato nasýtení prirodzeným kultúrnym prostredím. A to umocnené žitie z prirodzeného prostredia opisujem aj v monografii ľudovej piesne na Kysuciach, kde je zozbieraných okolo 850 ľudových piesní. Tam spomínam aj svoje zážitky z detstva. Toto všetko vytvorilo portfólio, tú základňu našej osobnostnej vybavenosti nielen po stránke ľudskej, ale aj citovej, etickej a predovšetkým sociálno-kultúrnej.
Takže ľudová kultúra bola v nás, lebo sme deti prírody. Tak sme sa vyvíjali, lebo sme pôsobili v rôznych súboroch, krúžkoch. Keď už sme boli ale učitelia, začali sme cieľavedome zaznamenávať, zapisovať etnojavy ako hudobnú kultúru, inštrumentálne, spevné či tanečné prejavy. Takto sme si postupne budovali východisko, ktoré nás v konečnom dôsledku pripravilo ako dospelých pedagógov zúročiť to vo výchovno-vzdelávacom procese. Tým, že sme boli nasýtení rôznymi aktivitami v rôznych telesách či už vážnej, ľudovej hudby alebo v speve a podobne, tak sme cítili, že nám bolo treba vyjadriť sa. Vtedy sme mali v škole v osade Horný Kelčov 280 detí.
Podarilo sa nám podchytiť veľké množstvo detí, celá osada žila školou. Nemali sme problém zorganizovať svojpomocnú brigádu na čistenie, na kosenie, výsadbu a podobne. Tam sme teda položili svoje základy Detského folklórneho súboru Kelčovan. Postupne sme to všetko rozvíjali na celé Kysuce. Folklórny súbor má všetky predpoklady intelektuálneho rozvoja dieťaťa. Vezmite si napríklad ľudovú slovesnosť, nádherné romantické veršovanie.
Vezmite si piesne s historickými, sociálnymi javmi. To všetko sú segmenty, ktoré vytvárajú množstvo kultivovaných poznatkov. Tak sa vyvíjala sociálna či kultúrna úroveň, no aj lokálpatriotizmus. Všetko to, samozrejme, dvihlo aj úroveň školy. Podarilo sa nám dostať krajskú výstavu učebných pomôcok do Horného Kelčova. Vybavili sme tým celú školu a mali sme najmodernejšiu školu v tej dobe široko, ďaleko. Novinári z celosvetovej organizácie prišli pozrieť na zázrak na našej škole. V tom čase už sme mali odborné učebne. Bolo to v období od roku 1972 až do revolúcie.
