Ako dlho sa venujete výcviku psov?
– Pociťujem to tak, že som sa narodila už so vzťahom ku psom. Odmalička som sa ich snažila cvičiť. U nás je to také tradičné slovenské. Mali sme služobnú kynológiu a všade v každom mestečku nájdete kynologický klub a cvičák. Takže odmalička ma to tam ťahalo.
Máte veľa skúseností. Kde všade ste pôsobili?
– Možno z vášho pohľadu mám veľa skúseností, z môjho možno nie. Už na Slovensku som začala cvičiť psa na kocku cukru ako dieťa. Neskôr sme začali cvičiť vlčiakov. A dostala som sa aj ku služobnej kynológii v štátnej správe, kde som pracovala na operatívnom pracovisku. Tam sme mali cvičených psov na omamné a psychotropné látky.
Čo nasledovalo ďalej?
– Prišlo jedno z mojich najťažších životných rozhodnutí, keď som stála na križovatke. Popri zamestnaní som ešte študovala vysokú školu. A vtedy som sa zoznámila aj s mojím terajším manželom. On bol v tej dobe rozhodnutý, že ide do Anglicka zarobiť peniaze a otvoriť si svoju veterinárnu prax. Dva roky náš vzťah fungoval na diaľku a keď som doštudovala, rozhodla som sa, že nechám svoju vysnívanú prácu, istoty a nasledujem ho.
Bez psov som však byť nemohla. Mala som sľúbenú prácu, no zišlo z nej. Tak som sa chytila hocičoho, čo bolo. Popritom som sa snažila robiť aj so psíkmi. V neďalekej dedine sme našli s manželom firmu, ktorá trénovala psov na omamné látky a neskôr ich predávala. Tam som sa niečo nové opäť naučila. V anglickom Norfolku som sa chcela zdokonaliť v angličtine. Tak som išla do miestnej knižnice, ako inak, do sekcie psov.
Našla som úžasnú knihu od Jan Fennell – Pes, najlepší priateľ človeka. Prečítané som to mala asi za dva dni. Jej metóda ma úplne pohltila. Trénovať sa dá aj iným spôsobom, ako som to zažila na Slovensku. Kniha sa vracia ku koreňom psa, k vlkom. Páčilo sa mi, že autorka pozitívnym zmýšľaním a každodenným udávaním smeru vie psa ovládať. Vlci žijú vo svorke. Na vrchole je obvykle alfa samec a samica, pod ním sú beta, gama atď. Každý z nich má určité úlohy.
