Pri tvorbe inšpirujú Kysučana Milana Pavlíka spomienky na detstvo. Je autorom desiatok insitných obrazov, ktoré dokážu pohladiť dušu.
Vôňa sena, rozprávky o svetlonosoch, bytostiach spájajúcich sa Kysucami, historky starých rodičov opradené tajomstvami. To všetko sa odráža v tvorbe Kysučana, ktorý je držiteľom mnohých umeleckých ocenení z rôznych súťaží.
„Som v spolku výtvarníkov Kysuckého osvetového strediska v Čadci od roku 1992. Odvtedy som získal veľa skúseností ako sa zdokonaliť po profesionálnej stránke,“ hovorí o začiatkoch. Tie sa u maliara spájali so surrealizmom a tvorbou Salvadora Dalího. Po vyše desiatich rokoch tvorby sa mu stal blízkym práve insitný svet. „Mal som potrebu vyjadriť sa ľudovo, svojsky a folklórne,“ prezrádza.
Vypracoval sa k vlastnému „rukopisu“
V súvislosti s detstvom spomína, že v Korni žil do roku 1973, potom sa presťahoval do Turzovky. „Tam je moja minulosť a korene. Pri mojich obrazoch sa inšpirujem práve hornými Kysucami.“ Ako vraví, umenie ho chytilo za srdce už v rannom detstve. Ako mnohí, aj on prešiel rôznymi etapami vývoja. „V súčasnosti mám svoj vlastný štýl a rukopis maľby, kde sú určité prvky techniky a kompozície, ktoré ho vystihujú. Snažím sa použiť metaforické prvky, ktoré dopĺňajú názov diela,“ približuje súčasnú tvorbu.
Jablko ďaleko od stromu nepadlo
Vyrastal v rodine, ktorá bola doslova živnou pôdou pre rozvíjanie jeho talentu. „Babka Foldynová z Korne, u ktorej sme šesť rokov bývali a potom trávili väčšiu časť prázdnin, nádherne spievala,“ spomína. Nahrala aj platňu ľudových piesní v Banskej Bystrici. Okrem toho háčkovala, plietla a venovala sa ďalším ručným prácam.
„Išlo jej to naozaj od ruky,“ vraví a zároveň prechádza k druhej babke Ilone Pavlíkovej z Turzovky – Turkova, ktorá bola zasa vychýrená rozprávačka.
„Vždy, keď ma ako dieťa opatrovala, púšťala mi platne na starom gramofóne,“ smeje sa. Ako vraví, vtedy si to ešte neuvedomoval, ale táto rodinná tvorivá atmosféra bola takým ohnivkom, ktoré vyústilo do toho, čomu sa venuje teraz.
Obrazy o hrôzach v poľskom koncentračnom tábore Čítajte Milan sa dostal do povedomia verejnosti ako maliar v roku 1992, kedy sa zúčastnil na svojom prvom Výtvarnom spektre, súťaži, ktorú aj v súčasnosti organizuje Kysucké kultúrne stredisko v Čadci.
Začínal kresbami, ale keď v roku 1993 navštívil výstavu Vasareliho v Čadci, tento štýl ho natoľko chytil za srdce, že sa mu začal venovať. Op-artu sa venoval až do roku 2002. „Ide vlastne o moderné umenie. Autori využívajú poznatky z geometrie a optiky. Snažia sa pomocou geometrických obrazcov, rastrov a vzájomne sa prekrývajúcich lineárnych a plošných útvarov dosiahnuť optický klam pohybu alebo nestability,“ vysvetľuje.
Bude vystavovať v Galérii pod orlojom
Teší ho, že hoci niektoré veľké mestá galérie zatvárajú, tie malé ich budujú. „Moje insitné diela a námety dokonale vystihujú aj prostredie, v ktorom sú umiestnené. Galéria pod orlojom v Starej Bystrici mi naozaj vyhovuje,“ pochvaľuje si. V júni tam bude mať sólovú výstavu.
„Pripravujem novú kolekciu plastik a obrazov maľovaných na dreve. Začal som s novým pohľadom na maľbu cez drevo. Ako nábytkár mám k nemu blízko. Preto využívam a kombinujem maľbu s plastickosťou tohto materiálu a jeho štruktúry.“
Jeho obrazy môže verejnosť vidieť napríklad v Kysuckej nemocnici v Čadci na bývalom onkologickom oddelení, ale aj súkromných zbierkach. Z poslednej výstavy Výtvarné spektrum v Čadci, ktoré sa konalo v apríli, si odniesol opäť jednu z prvých cien.
Dodnes namaľoval stovky obrazov. Niektoré boli hotové za dva, tri mesiace, iné napríklad za dva týždne. Ako vraví, všetko závisí od náročnosti, veľkosti obrazu, detailov, ktoré chce do neho zakomponovať.
O tom, že jeho diela sú na úrovni profesionálnych umelcov, ktorí majú akademický titul, svedčia spomínané ocenenia. Milan síce akademický titul nemá, vyštudoval drevársku školu v Krásne nad Kysucou, odbor umelecký nábytkár, za svoje maľby sa však hanbiť nemusí. Všetky sú krásne, navyše majú srdce a to je podstatné.
