Napriek tomu, že donedávna nebol na Kysuciach žiadny hokejový stánok, vyrástlo v našom regióne niekoľko šikovných hráčov. Začínali v Žiline či v Třinci, neskôr sa snažili presadiť nielen v Európe, ale aj v zámorí.
Druhú sezónu za morom strávil aj 20-ročný Čadčan Juraj Housa, s ktorým sme sa rozprávali o uplynulej sezóne a jeho ďalších hokejových plánoch...
Len nedávno sa konal svetový šampionát v ľadovom hokeji. Sledovali ste vystúpenia našich reprezentantov?
– Samozrejme, pozeral som. Chalani sa zo začiatku nevedeli nájsť, v ďalších zápasoch to už vyzeralo lepšie a ku koncu to už bolo naozaj na dobrej úrovni. Fandil som, škoda, že to nevyšlo aspoň na štvrťfinále, ale taká je asi momentálne realita.
Počas majstrovstiev sveta ste na vašom facebookovom profile napísali status, že každý človek si môže urobiť obraz o slovenskom hokeji sám. Ako ste to mysleli?
– Bolo to po prvom zápase s Českou republikou, kedy som chcel porovnať český a slovenský hokej. Oni sú o úroveň vyššie, čo sa kvality ligy i pripravenosti hráčov týka. Na druhej strane som chcel upozorniť na to, že aj na Slovensku sú dobrí hráči, ktorých aj ja poznám z mojej vekovej kategórie. Množstvo hráčov už ale skončilo s hokejom, nedokázali sa presadiť v tej konkurencii. Veľa tímov z extraligy radšej naberie Kanaďanov a pošle mladých do prvej ligy. Odtiaľ sa potom veľmi ťažko dostáva do najvyššej ligy.
Uplynulú sezónu ste strávili v zámorí. Množstvo odborníkov kritizuje, že hráči chodia za more nepripravení. Nebolo lepšie skúsiť sa presadiť niekde na Slovensku?
– Chcel som získať medzinárodné skúsenosti, skúsiť zámorský štýl hokeja a popri tom sa aj zdokonaliť v cudzom jazyku. Išiel som tam s tým, aby som sa hokejovo posunul vpred. Ono to často býva aj naopak, že niektorí hráči ostanú tu na Slovensku a pretláčajú sa. Ako som však spomenul, ja som šiel touto cestou. Odporučil mi to aj môj agent.
Ako sa vám darilo v uplynulej sezóne?
– Trištvrte roka som strávil v kalifornskom tíme Valencia Flyers v súťaži Western States Hockey League (WSHL). Odohral som tam skoro celú sezónu, celkovo som nazbieral 24 bodov za tri góly a dvadsaťjeden asistencií. Ku koncu sezóny začali niektorí hráči odchádzať, žiadali o výmenu do iných klubov. Aj ja som dostal nejaké ponuky od trénera, kde by som mohol zakotviť na zvyšok sezóny. Pred dvoma rokmi som hral vo Phoenixe a chceli ma tam už od začiatku sezóny. To bola moja voľba a sezónu som tak dohral v starom známom prostredí. Odohral som tam ešte šesť zápasov základnej časti a potom celkom úspešné play off. V prvom kole sme vyradili práve môj bývalý tím Valencia Flyers. Nakoniec sme vypadli až v semifinále našej divízie.
Z tohto pohľadu to bola veľmi úspešná sezóna...
– Áno, je to úspech, ale myslím si, že sme mohli ísť až do divízneho finále. Žiaľ, nešťastne sme prehrali 2:1 na zápasy.
Ako ste sa cítili počas celej sezóny na ľade vy?
– Veľmi dobre. Získal som mnoho skúseností a myslím, že som podával aj vyrovnané výkony počas celej sezóny.
Vyrastali ste v Třinci, od 9. triedy základnej školy ste pôsobili v Žiline. Ako by ste porovnali podmienky na hokej tu a v zámorí?
– Je to trošku iné. Čo sa týka zázemia, tak vo Valencii boli na zimnom štadióne k dispozícií dve veľké a jedna menšia ľadová plocha a, samozrejme, posilňovňa. Šatňa bola taktiež výborne vybavená, nachádzala sa tam kancelária trénerov, miestnosť pre maséra, sklad s dresmi, samozrejme, aj práčovňa s kúpeľňou a aby som nezabudol, tak priestor pre nás hráčov, ktorý bol tak veľký, že sme si tam zriadili pingpongový stôl a nechýbal tam ani televízor. Zázemie tak bolo na dosť vysokej úrovni. Čo sa týka tréningov a prípravy, na Slovensku sme mali viac takej „suchej“ prípravy. Veľa hodín sme strávili v posilňovni alebo sme chodili behať. V Amerike je to viac o príprave na ľade. Posilňovňu často každý riešil individuálne. Pravidelne sme hrali až tri zápasy po sebe, či už štvrtok, piatok, sobota alebo piatok, sobota, nedeľa. Na tréning sme tak mali dva – tri dni. Prvý tréning bol vždy zameraný na kondíciu na „suchu“ a potom už v utorok a stredu sme okrem individuálnej posilňovne strávili dve hodiny na ľade.
Podmienky na hokej sú ale v zámorí asi neporovnateľne lepšie...
– Je to tak, je tam viac možností. Zároveň chodia na zápasy skauti, ktorí sledujú hráčov. Sú tam univerzitné ligy, proste je tam väčšia šanca sa niekde prepracovať.
Ste útočne ladený obranca, alebo vynikáte skôr v defenzíve?
– Zo začiatku som sa dopredu moc nehrnul. Aj teraz som skôr taký defenzívnejší obranca, ale dokážem ísť aj smerom dopredu. Viac-menej si však strážim obranu viac, ale snažím sa aj strieľať.
Máte nejaký hokejový vzor, obľúbeného obrancu?
– Áno, je to Oliver Ekman-Larsson.
Aké sú vaše ďalšie plány? Ostávate v Spojených štátoch amerických?
– Nakoľko som skončil juniorský vek, v rovnakej súťaži už nemôžem pokračovať. Teraz sa všetko láme a ukáže sa, či sa môžem hokejom živiť. Budem sa snažiť nájsť si niečo tu v Európe, možno aj na Slovensku. Chcel by som sa presadiť do nejakého profesionálneho tímu, uvidím, či sa to podarí. Nič konkrétne zatiaľ ale nemám.
Momentálne ste doma. Oddychujete, alebo sa pripravujete na novú sezónu?
– Zahral som si hokejbal za Dream Team Svrčinovec, skončili sme na druhom mieste v Kysuckej hokejbalovej lige. Pripravujem sa na novú sezónu či už v posilňovni, alebo si chodím zabehať.
Otázka na záver. V zámorí tento rok rezonuje najmä tím Vegas Golden Knights, ktorý bojuje o Stanleyho pohár s Ovečkinovým Washingtonom. Sledujete prebiehajúcu sezónu? Komu fandíte?
– V podstate je jedno, kto vyhrá, tak či tak to bude veľmi silný príbeh. Prial by som to asi viac Vegas. Je to nováčik a tím zložený z hráčov, ktorých si tie kluby v NHL nepodržali. Ale, samozrejme, nech vyhrá lepší, oba kluby si to zaslúžia.
