„Keď dosiahol devätnásty bod, bol som si istý, že už nemôže prehrať. Zvíťazil už za každú cenu, aj keby mal odhryznúť zo stola,“ týmito slovami si občas spomenie na jedného z čadčianskych stolných tenistov Peter Hlušek, dlhoročný sponzor klubu.
Mestský stolnotenisový klub vyprodukoval počas svojej histórie plejádu skvelých hráčov. Výnimočné obdobie zažil najmä v rokoch 2005/2006 a 2006/2007, keď sa Čadčania tešili najskôr z titulu vicemajstra a neskôr majstra Slovenska v súťaži družstiev mužov.
Aj na tieto časy sme spomínali s 36-ročným Vladimírom Poliačkom, päťnásobným účastníkom majstrovstiev Európy mládeže a dvojnásobným účastníkom majstrovstiev sveta hráčov zo stredných škôl...
Článok pokračuje pod video reklamou
Čomu sa dnes venuje Vladimír Poliaček?
– Podnikám vo finančnom sektore. Máme väčšiu skupina, asi 200 ľudí, ponúkame finančné služby. Naše hlavné zameranie sú hypotéky, poistenie a investície, to sú také tri piliere.
Takže stolný tenis je už viac-menej bokom...
– Áno, je bokom, pretože podnikanie si vyžaduje dosť času, ale dal som si záväzok, že tento rok už toho športu bude trochu viac. Človek to potrebuje, veď 20 kíl navyše oproti normálnemu stavu už začínam cítiť a treba s tým niečo robiť. Tento rok som v Čadci odohral pár zápasov v druhej lige. Ruka by chcela, ale telo už akosi nestíha.
Sledujete dianie v stolnom tenise?
– Určite, keďže aj viacerých klientov mám zo stolného tenisu, či už je to Ľubo Pištej, Peter Šereda, Jaro Truksa. V tom úzkom kontakte som tak aj so slovenským stolným tenisom. Čo sa týka toho čadčianskeho, tak stále sa stretávam s bývalými spoluhráčmi ako Peter Krkoška, Milan Mariak, Ferdinand Straka, Pavol Jakubec, Marián Kapusta. Aj s Petrom Hlušekom sme stále v kontakte a často ma informuje, ako sa tu mladým Čadčanom darí.
V roku 2007 dosiahla Čadca historický úspech, keď sa vám podarilo získať titul majstrov Slovenska v súťaži družstiev mužov. Pripomenuli ste si desiate výročie?
– Áno, zorganizovali sme stretnutie bývalých hráčov, trénerov, sponzorov. Dali sme si večeru, posedeli sme a pokecali. Na druhej strane, ešte viac spomínam na druhé miesto zo sezóny 2005/2006, ktoré sme získali v čisto čadčianskej zostave. Nešťastne sme vtedy prehrali len o jeden zápas. Aj tento rok, keď to sledujem a idem si kuknúť nejaký ligový zápas, stále si človek prehráva tie zážitky. Ostalo mi veľa pamätných viet, chvíľ, stále a dosť často sa na tom zasmejem.
Stolnotenisti Čadce na návšteve u primátora Jozefa Vražela po zisku majstrovského titulu v roku 2007. Zľava: Peter Hlušek, Vladimír Poliaček, Peter Krkoška, Miroslav Hořejší, Ferdinand Straka a Ľudovít Valárik. (zdroj: FRANTIŠEK UJHÁZI)Vráťme sa v čase ešte viac späť. Pamätáte si na svoje stolnotenisové začiatky?
– Veľmi dobre si pamätám najmä na Bohdana Kormanca, ktorý ma hneď vzal pod ochranné krídla. Vypestoval vo mne dravosť a ukázal mi cieľ. Denne sme trénovali, oproti dnešnej mládeži podľa mňa až enormne veľa. V hale sme boli niekedy aj šesť až osem hodín, hrali sme stolný tenis, futbal, v podstate nás museli odtiaľ vyháňať. Bohdan bol vtedy navyše známy svojimi lízatkami, v zápasoch nám ako deťom dával dobrú motiváciu.
V mládežníckych kategóriách ste v rámci Slovenska dosiahli množstvo výnimočných úspechov, niekoľkokrát ste ovládli aj majstrovstvá Slovenska. Ktoré z úspechov považujete za najcennejšie, najsilnejšie?
– Za najsilnejší asi titul majstra Slovenska vo dvojhre juniorov. Podobne ako zlato v družstvách mužov, aj tento titul sa mi podarilo vybojovať na domácej pôde v Čadci. Paradoxne, okrem finále som mal každý zápas ťažký, takže o to viac si tento úspech vážim. Vypadnúť som vtedy mal už aj v osemfinále, no nakoniec sa to podarilo. Takže práve tento titul pre mňa znamená najviac.
Podľa našich informácii ste sa deň pred týmito majstrovstvami boli pomodliť v kostole. Pomohlo práve to?
– Áno, je to tak (smiech). Myslím si, že to pomohlo. Dokonca to malo ďalekosiahlejší dopad. Prial som si, aby som bol majster Slovenska aj za cenu, že celý ďalší rok nevyhrám ani zápas. A ono sa to naozaj takmer do bodky naplnilo. V tú istú sezónu sme totiž postúpili do medzinárodnej Superligy, ktorá bola vtedy extrémne silná. Navyše som väčšinou hral celú sezónu s jednotkami tímov, a tak som vyhral asi len dva zápasy z pätnástich za celý rok. Takže priania boli asi vyslyšané (smiech).
Máte v spomienkach nejaký najväčší zápas, moment, na ktorý nejde zabudnúť?
– Čo sa týka tých víťazných zápasov, tak to je tak. Bohdan Kormanec vždy hovoril, že najskôr musím prehrať 1000 zápasov a až potom sa naučím vyhrávať. Môžem zodpovedne povedať, že človek musel najskôr veľa prehrať, ale od veku staršieho žiaka, kedy som dvakrát vyhral MSR vo dvojhre a neskôr aj juniorské, bolo prehier veľmi málo. Aj v extralige sme boli úspešní, nielen individuálne, ale aj ako celá partia. A tak tie víťazstvá sa niekedy brali automaticky.
V pamäti mám, ako každý športovec, aj dosť negatívnych momentov. Najmä keď sme vo finále extraligy mužov viedli 6:2, stačil nám jeden bodík na titul, no prehrali sme 8:6. Je to taký šrám, na ktorý človek nerád spomína, i keď s odstupom času sme všetci hrdí na to, čo sa nám podarilo. Druhý taký moment je z majstrovstiev Európy mládeže, kde sme v súťaži družstiev skončili na piatom mieste a medaila nám ušla len o vlások. Navyše nás vtedy dosť poškodili rozhodcovia.
V čom ste za zelenými stolmi vynikali?
– Peter Hlušek to povedal pekne, že keď sa dostalo k vyrovnanému stavu, vtedy tá moja sila a sústredenosť rás-tla. Proste koncovky, vypäté stresové situácie, tie som mal najradšej. Zahryzol som sa a už som to za každú cenu nejako dobojoval. Čo sa týka herných stránok, mal som dobrý servis. Nespadol mi z neba. Kedysi mladých hráčov posielali podávať za trest, my sme trénovali servis, lebo sme chceli.
Otázka na záver. Prečo ste neostali pri stolnom tenise? Je to asi šport, ktorým sa len veľmi ťažko dá uživiť...
– Veľa zohral fakt, že som obchodne založený typ človeka. Bavil ma obchod ako taký. Podnikanie si vyžaduje množstvo času, jednoducho to popri tom ďalej nešlo.
