Dostať sa z dediny až do veľkého futbalu je snom každého začínajúceho futbalistu. Asi každý mladý hráč túži po veľkej kariére, no nie všetci si raz vychutnajú pocity víťazstva, oslavy majstrovského titulu, vypredané štadióny či angažmány v zahraničí.
Zaujímavú kariéru má za sebou aj Michal Gottwald. Rodený Kysučan získal v drese MŠK Žilina tri tituly, pôsobil v Legii Varšave a s skúsil si aj angažmán v Grécku.
Jeho profesionálnu kariéru však pretkali aj početné zranenia nôh, a tak sa v 30 rokoch musel zaradiť do bežného života a začať pracovať v stavebníctve.
Hoci to nebolo jednoduché, bývalý skvelý zakončovateľ si uvedomil, že zdravotné problémy mu už nedovolia hrať na najvyššej úrovni.
Je to už pár rokov, čo ste ukončili profesionálnu kariéru. Čomu sa dnes venujete?
– Pracujem v jednej stavebnej firme. Navyše sme tu v Staškove postavili chalupu, takže aj keď sa vrátim z práce, roboty okolo domu je stále dosť. Niekedy mám pocit, ako keby roboty na chalupe deň čo deň pribúdalo (smiech).
Vandali nemajú hranice. Po trávniku jazdili autom, z bránok ukradli siete Čítajte Množstvo futbalistov si len veľmi ťažko zvyká na život po športovej kariére. Ako to bolo vo vašom prípade?
– Chalani, s ktorými v práci robím a poznali ma aj predtým, hovoria, že sú prekvapení, ako som si na to zvykol. Nebolo to a ani nie je jednoduché. Ale, žiaľ, taká je doba, tak to je nastavené. Keby som mal takúto kariéru niekde v Nemecku, tak by som do roboty možno nemusel. Ale žijeme na Slovensku, človek niečo robiť musí, aby uživil seba a rodinu. Nie je to ľahké, ale snažím sa.
V posledných rokoch ste hrávali a viedli rodný Staškov, s ktorým ste napríklad aj po boku Rasťa Michalíka postúpili až do štvrtej ligy. Po poslednom kole uplynulej sezóny ste nám povedali, že si chcete na chvíľu od futbalu oddýchnuť. Čo to znamená, neuvidíme vás už ani ako lodivoda vo svojej rodnej obci?
– Kvôli zdravotným problémom som sa rozhodol, že aktívne už hrať nebudem. Uvidíme, ako to bude v budúcnosti. Ak bude treba pomôcť chalanom na jeden či dva zápasy, tak možno ešte na trávnik vybehnem. Ale musím sa dať hlavne dokopy po zdravotnej stránke, lebo čo sa týka nôh som mal naozaj veľa zranení. Stále sa to ťahalo, telo a hlava už kvôli veku nie sú na tom ideálne. Nabaľovalo sa to, tie rána a dni po zápase boli čím ďalej náročnejšie. To je dôvod, prečo som sa rozhodol už vôbec nehrať. Ako ste ale spomínali, chcem si dať pauzu aj od trénerčiny. Chodím do práce, je náročné spojiť to. Človek trávi futbalom na tréningoch a zápasoch veľa času. Ako sa hovorí, o ten čas som doteraz okrádal rodinu. Namiesto toho, aby som bol s nimi, som vždy musel ísť na futbal. Takže, chcem sa viac venovať rodine. Futbal nie je naozaj o jednom dni, keď to chcete robiť na dobrej úrovni napríklad aj vo štvrtej lige. Uvidím, čo bude v budúcnosti. Možno sa k trénovaniu ešte vrátim, možno k mužom, možno k žiakom, no momentálne si chcem naozaj chvíľku oddýchnuť.
Poďme k vašej futbalovej kariére. Ako vyzerali vaše začiatky?
– Začal som tu v Staškove asi v siedmich – ôsmich rokoch. V športe ma výrazne podporovali moji rodičia, ktorí majú veľký podiel na mojej kariére. Vtedy bola trošku iná doba. Aj keď čítam rozhovory so staršími chalanmi alebo mojimi rovesníkmi, každý z nich hrával v lete futbal, v zime sme mastili hokej. Tak to kedysi chodilo na dedine, tak som vyrastal aj ja. Rozhodol som sa pre futbal. Bavilo ma to, s chalanmi sa nám darilo, boli sme dobrá partia, silný ročník. Aj teraz, keď sme sa všetci vrátili domov tá stará generácia, tak to bolo poznať. Iná možnosť, ako hrať futbal, v tej dobe vlastne tu na dedine ani nebola.
Ako sa vám darilo v mládežníckych časoch, pamätáte si na svoj najväčší mládežnícky úspech?
– V Staškove sa nám taký väčší úspech podaril, keď sme boli asi tretiaci či štvrtáci. Vtedy sa hrávali turnaje na školách a my sme postúpili do celoslovenského kola. Najskôr sme ovládli prvé kolo v rámci horných Kysúc, potom sme v Krásne nad Kysucou vyhrali druhé kolo, kde už hrali aj najlepšie tímy z dolných Kysúc. Postúpili sme do Banskej Bystrice, kde si ma vtedy aj prvýkrát všimol tréner mládeže Peter Benedik. To bol vlastne taký môj prvý úspech, že som sa dostal do povedomia. Možno keby nebol tento žiacky turnaj, tak by som nemal žiadnu kariéru. Veď na základe toho som už od 5. ročníka chodil do Banskej Bystrice. V rámci výberu stredného Slovenska sme chodili na turnaj do talianskeho Janova, kde som bol s týmto tímom štyri roky po sebe. Ale ako hovorím, keby nebolo týchto žiackych turnajov, možno by si ma nikto nikdy nevšimol. Ťažko povedať, ako by dopadla moja kariéra.
Vďaka týmto turnajom ste sa tak dostali do povedomia a prestúpili do Banskej Bystrice...
– Áno, strávil som tam dorastenecké časy, hral som tam a chodil na strednú školu. Celkom sa nám darilo, v lige sme či už v mladšom, ale i staršom doraste vždy skončili za Košicami. Po škole a skončení dorasteneckého veku som mal pol roka také hluché obdobie.
Čo bolo potom?
- Vedenie Dukly chcelo, aby som ostal, no ja som nepodpísal zmluvu. Spojil som sa s manažérom Venglošom a podarilo sa mi dostať do Grécka, kde som hrával dva roky. Potom som sa vrátil na Slovensko, dohodol som sa so Žilinou. Na základe toho, že v období, keď som hral v Grécku, sme prišli o obidvoch rodičov, som sa chcel vrátiť domov. Naskytla sa možnosť hrať za Žilinu, a tak som neváhal. Absolvoval som tam najkrajšie obdobie v kariére.
Najkrajšie a najúspešnejšie?
– Áno, v priebehu štyroch rokov sme získali tri tituly. Ale nešlo len o úspechy, celkovo aj spoluhráči, partia okolo futbalu, bolo to veľmi pekné obdobie. Rád na to spomínam. Škoda, keby nebolo mojej tvrdohlavosti, mohol som tam pokračovať. Silou-mocou som chcel po tých štyroch rokoch skúsiť ešte niečo lepšie, a tak som išiel do slávnejšieho a v tej dobe ekonomicky silnejšieho mužstva Legia Varšava. Pritom Žilina mi vtedy ponúkala nový kontrakt, no ja som nesúhlasil. Možno som mohol ešte rok – dva počkať a vydal by som sa inou cestou. Veď rozhodnutie ísť do Poľska nakoniec nebolo dobré, čo sa športovej stránky týka. Síce sa mi zo začiatku celkom darilo, ale potom prišli zranenia a už som sa do toho nedostal. Aj po príchode do bratislavského Slovana, keď som odchádzal z Legie, to už nebolo ono. Nevedel som sa dostať do formy.
Takže kariéru vám výrazne pribrzdili zranenia?
– Áno, či už v Legii, alebo v Slovane, šlo to stále dokola. Členky, potrhané väzy, kolená, mal som problémy s bedrovým kĺbom, trieslami, stále sa niečo vyvŕbilo a nedokázal som sa dostať do takej formy, v akej som bol v Žiline. Bol som aj rok na hosťovaní v Podbrezovej, kde som sa opäť trošku chytil. Potom som hral ešte v Karvinej, kde som sa chcel ešte rozbehnúť. Ale opäť prišiel zlomený členok, potrhané väzy v ľavom členku, a tak som sa v 30 rokoch rozhodol, že už ten vrcholový futbal nemá význam. Vedel som, že už sa len veľmi ťažko dostanem do nejakého dobrého mužstva a treba sa vydať na nejakú inú cestu. Začal som pracovať v tej firme, kde som dodnes. Vrátil som sa domov. Po mojom poslednom angažmáne a zraneniach v Karvinej som sa rok dával dokopy.
Futbal tak asi nie je len o výkonoch, ale aj o šťastí. Súhlasíte?
– Je to tak. Človek musí mať šťastie, musí byť zdravý a musí mať šťastie na ľudí okolo, či už trénerov, šéfov a pod. Nie vždy padnete do oka ľuďom, ktorí robia okolo futbalu. Niekto to šťastíčko má, niekto nie. Prvoradé je, samozrejme, zdravie.
Poďme k tým krajším momentom kariéry. Na ktorých spoluhráčov spomínate v najlepšom?
– Všetko to vtedy klapalo. Síce sa tam za tie štyri roky vtedy vystriedalo veľa hráčov, ale s každým, s kým by som sa teraz stretol, som kamarát. Nechcem nikoho menovať, aby som náhodou na niekoho nezabudol. Aj doteraz si s niektorými chalanmi volám, píšem alebo spolu spomíname, keď sa stretneme na nejakých akciách. Ako som na začiatku povedal, bolo to jedno z najlepších období v mojom živote, a tak naň spomínam len a len v dobrom.
Ste hrotový útočník. Spomeniete si na svoje najkrajšie góly?
– Podaril sa mi jeden, na ktorý nejde zabudnúť. Keď tu v Staškove bol nedávno chytať Miro Hýll v exhibičnom zápase starých pánov, tak som si na to opäť spomenul. On vtedy chytal na Interi a mne sa ho podarilo prelobovať asi z 30 metrov. A ďalšie góly... Dal som aj veľa rozhodujúcich, no nejaké krásne, napríklad nožničkami, som nedal. Možno aj boli nejaké pekné, len ja to nejako tak nevnímam. Takže, najpamätnejší bol asi ten na Interi, kde sme vtedy aj vyhrali a zaznamenali dôležitý triumf v boji o titul.
V čom ste v útoku dominovali? Strieľali ste góly ľavou nohou, pravou alebo hlavou?
– Ako prišlo... Väčšinou to bolo zvnútra šestnástky. Ja už som nemal problém zakončiť oboma nohami, takže nejako zvlášť to nemám spočítané.
A čo váš najpamätnejší zápas?
– Odohral som ho asi v sezóne 2001/2002, keď som v drese Žiliny získal prvý titul. Bol to zápas s Trenčínom, po ktorom už bolo isté, že sme majstri Slovenska. Hrávali sme ešte na starom žilinskom štadióne, kde chodilo veľa ľudí, ktorí boli na ovále. Bol vtedy plný dom, prvýkrát sme získali titul. A keďže človek dovtedy nič také nezažil, tak to je dodnes najväčší zážitok.
V drese Šošonov ste bojovali aj v predkolách a kvalifikáciách Ligy majstrov či Pohára UEFA. Darilo sa vám aj v týchto dueloch?
– Nastupoval som na tieto zápasy, no nehral som pravidelne. Samozrejme, záležalo to aj od trénera. Ako sa menili, tak si aj tvorili svoju zostavu, každý preferoval iný štýl s iným typom útočníka. Osobne sa mi v týchto súťažiach moc nedarilo. Góly som nestrieľal, akurát jeden v Austrii Viedeň, kde sme v odvete hrali 2:2. Celkovo pre mňa i klub boli tieto súťaže veľmi dobrá skúsenosť. Aj Žilina sa vtedy takpovediac rozbiehala a dostávala sa do popredia. Vtedy sa vlastne odrazila k veľkým výkonom a dnes je to špičkový klub, ktorý poznajú v celej Európe. Veď aj veľa hráčov zo Žiliny už prestúpilo do veľkých klubov.
Nedávno sa skončili MS vo futbale. Ktorý hráč, tím vás zaujali?
– Už pred turnajom sme sa s chalanmi bavili, že veľmi dobrý futbal hrá Belgicko. Škoda, že to nedotiahli až do finále. Dostali sa tam Francúzi, ktorí to napokon aj vyhrali. Čo sa týka hráčov, zaujal ma Hazard a výborne hral aj Modrič, ktorý v podstate aj vyhral cenu pre najlepšieho hráča turnaja.
Ako sa vám pozdával systém VAR?
– Video je určite dobrá vec, no teraz ešte na všetkých štadiónoch nebude. Kým sa to dostane do celého sveta, to ešte bude trvať, a či vôbec to niekedy bude všade. Nejaký tréner, ktorý spolukomentoval zápas v televízii ešte počas skupinovej fázy, spomenul, že nikto nevie, kto vlastne rozhoduje o tých sporných situáciách, pri ktorých sa skúma video. Či rozhodca, alebo tí, ktorí sedia za televízorom. Nikto nevie, kto má zodpovednosť. Malo by to byť ako v rugby, že rozhodca ma slúchadlo, mikrofón a celý štadión po nejakom diskutabilnom momente počuje, čo sa vlastne stalo. Vysvetlí to hráčom aj divákom, aby mali prehľad, čo sa udialo, prečo bola či nebola odpískaná jedenástka. Toto mi pri tom videu ešte chýba...
Negatívnou škvrnou majstrovstiev bolo určite filmovanie hráčov. Čo hovoríte napríklad na Neymara?
– Určite to nie je dobrý vzor. Keď to ľudia, deti vidia a toho hráča snímajú kamery z každej strany, tak to nie je dobré. Celkovo je to naozaj škoda. On už to má v sebe, že idú po ňom, asi sa bojí aj nejakého zranenia, a tak sa hádže už vopred (smiech). Človek mu do hlavy nevidí, ale proste, nie je to v poriadku. Je dobrý futbalista, ale toto mu robí veľmi zlé meno.
