Keď pred majstrovstvami Európy mládeže (MEJ) v Rumunsku dostala počas slávnostnej a motivačnej večere slovo Barbora Balážová, hovorila o krásnych pocitoch, ktoré športovec dosiahne, keď stojí na stupňoch víťazov alebo mu navyše hrajú slovenskú hymnu.
Zdôraznila, že každý z reprezentantov musí ísť za svojím snom a práve vtedy sa môže podariť aj nemožné. Účastníčka Olympijských hier v Brazílii má z MEJ výnimočnú zbierku medailí – štyri zlaté, dve strieborné a päť bronzových, no poslednú získala v roku 2010. A odvtedy malo stolnotenisové Slovensko medailové suchoty.
Hoci výprava slovenských reprezentantov cestovala do Rumunska s cieľom konečne získať cenný kov, nad týmto plánom visel obrovský otáznik. Veď ambície boli aj v posledných rokoch a aj keď sa hráči s dvojkrížom na hrudi dokázali prebojovať do štvrťfinále, medaila im uchádzala.
V Rumunsku sa v druhej polovici júla stal malý stolnotenisový zázrak a naša malá krajina sa dočkala. O výnimočný úspech sa postaral rodák z Čadce Filip Delinčák po boku Adama Klajbera z Poproča, ktorí v rumunskom Kluži vybojovali bronz vo štvorhre kadetov. Mladíci si výborne viedli aj vo dvojhre, keď sa predrali až do osemfinále. Delinčák v pavúku hlavnej súťaže vyradil štvorku európskeho rankingu Ivora Bana.
Slovenská dvojica Klajber – Delinčák na stupňoch víťazov. (zdroj: FLICKR.COM)Dedo popribíjal koberce o parkety
Filip Delinčák sa narodil 28. augusta 2003 v Čadci, v meste, kde má stolný tenis silné zázemie. Síce je vnukom dlhoročného stolnotenisového trénera a funkcionára Ľudovíta Valárika, no to, že sa bude venovať práve tomuto športu, nebolo samozrejmosťou.
Filip od malička vynikal svojou rýchlosťou, dravosťou, a tak si zo športových odvetví mohol doslova vyberať. Dedo ho viedol nielen k stolnému tenisu, ktorý hrá od piatich rokov, ale spolu s rodičmi celkovo k športu.
Slovák získal tri tituly, skončil v tridsiatke. Nebolo to jednoduché Čítajte „Od začiatku som mal rád všetko, kde som behal. V byte u deda som mal tréningový okruh medzi obývačkou, kuchyňou a chodbou. Behal som tak rýchlo, že dedo musel v celom byte popribíjať klincami koberce o parkety, lebo by som mu ich vždy predčasne zroloval a pripravil tak na prášenie,“ hovorí s úsmevom Delinčák.
„To bolo v tom lepšom prípade. V horšom som zabrzdil hlavou na zárubni, a to preto, aby som mal vždy lepší a lepší čas, keď mi ho dedo stopoval,“ dodáva.
Filip neskôr pridal do svojho športového repertoára aj futbal. Pôsobil v mládežníckych kategóriách FK Čadca. V 12 rokoch však prišlo veľké rozhodnutie. Ak chcel niečo robiť naporiadok, musel si vybrať len jeden zo svojich koníčkov.
Rozhodol sa pre stolný tenis a urobil správne.
Cestoval dve či tri hodiny
Cesta za úspechmi bola tŕnistá, okrem tvrdých tréningov musel Filip denne cestovať aj dve či tri hodiny, a tak všetky ostatné aktivity šli bokom.
Po čase strávenom v Čadci ho začal otec Vladimír voziť na tréningy do Havířova k Petrovi Davidovi, ktorý v tom čase hrával druhú Bundesligu v Nemecku.
„Hneď som si ho obľúbil a hrával s ním. Časom som pravidelne trénoval s mládežou v Havířove,“ prezrádza 14-ročný medailista z európskeho šampionátu.
Prirodzene, časovo to bolo veľmi náročné. Filip prišiel zo školy, rýchlo sa naučil a potom šiel do 60 kilometrov vzdialeného Havířova na tréning na 18. hodinu. A tak to chodilo takmer každý deň.
„Bolo to náročné aj na školu. Ale veľmi mi pomohla pani učiteľka Masárová, ktorá sa mi venovala aj mimo vyučovania, za čo jej veľmi ďakujem,“ hovorí Filip.
Prešla sezóna a mladík z Čadce si našiel nové útočisko na svoj výkonnostný rast. V tej dobe otvoril Saša Dragaš Stolnotenisové centrum v Prievidzi. S Filipom si hneď padli do oka a vznikla nová dvojica – tréner a hráč.
Filip Delinčák s trénerom Sašom Dragašom. (zdroj: ARCHÍV S.D.)Od rodičov už v 13 rokoch
Prvý rok som do Prievidze dochádzal tak ako do Havířova. Bolo to náročné, veď cesta trvala vyše 1,5 hodiny. Ale, spolu s ocom sme to zvládli a v 13 rokoch som sa presťahoval do Prievidze na stálo,“ vysvetľuje Delinčák.
Filip tak ako každý mladý a nádejný reprezentant už od malička veľa cestoval po turnajoch, a tak si ako tak zvykol na život „bez rodičov“. Aj keď šiel bývať do Prievidze už v tak mladom veku, celkom to bez mamy a otca zvládal.
„Rok som býval s Lukom Fučecom, chorvátskym reprezentantom, ktorý robil v centre sparinga a trénera. Trošku som sa aj naučil po chorvátsky, ale skôr on začal hovoriť po slovensky. Žiaľ, v centre skončil, kvôli štúdiu sa vrátil domov do Záhrebu. Je to škoda, veľmi sme si sadli, veľa ma naučil,“ hovorí Filip Delinčák.
V Prievidzi navštevuje základnú školu, v športovej triede má upravené vyučovanie tak, aby aj so spolužiakmi mohol trénovať dvojfázovo. Oni idú na futbal, basketbal a ďalšie športy, Filip píluje stolný tenis.
„Je to výborná škola. Aj obedy či desiate máme pripravované tak, aby boli výživné pre nás, športovcov,“ prezrádza.
Prvoradý je však kvalitný tréning. V centre v Prievidzi majú hráči vytvorené také podmienky, aby mohli konkurovať aj hráčom na medzinárodnej scéne.
Vlasy si prefarbili na červeno
Na MEJ v Rumunsku hviezdil Delinčák aj v súťaži družstiev. Spolu s Adamom Klajberom obsadili v konkurencii 45 krajín Európy šieste miesto, čo je pre Slovensko výrazný úspech. O medailu ich obrali Francúzi, neskorší majstri Európy.
„Škoda, mali sme na nich. Nešťastne som prehral oba svoje zápasy 3:2 na sety. Kebyže jeden z nich vyhrám, všetko mohlo byť inak,“ hovorí Delinčák.
Rodák z Čadce bodoval aj vo dvojhre. V boji o osemfinále zvládol infarktový zápas so štvrtým hráčom Európy Chorvátom Ivorom Banom v pomere 4:3. Žiaľ, cestu za ďalšou medailou mu zahatal Ukrajinec Grebeniuk.
„Veril som, že na neho mám. Hral však veľmi dobre takticky. Držal ma v bekhende, vôbec ma nepustil k mojej hre,“ vysvetľuje príčiny vypadnutia Delinčák.
Kľúčový úspech priniesla Slovensku spomínaná štvorhra. Zohratá dvojica potvrdila svoje kvality a najmä vďaka skvelému obratu vo štvrťfinále s belgickou dvojicou Rassenfosse – Degros stála na stupňoch víťazov.
„Či som to nejako oslávil? S trénerom sme si prefarbili vlasy na červeno, taká bola dohoda, ak bude medaila. A, samozrejme, čakala ma torta, posedeli sme a oslávili s rodinou,“ hovorí s úsmevom nádejný stolnotenista.
Filip, ktorého vzorom je ešte hrajúca legenda Timo Boll, bude od novej sezóny hrať mužskú extraligu v drese STO Valča. Jeho prioritou do ďalších rokov je zabojovať o medaily aj na ďalších MEJ v kategórií juniorov a časom sa prepracovať medzi osem najlepších hráčov Európy v tejto kategórií.
