Odplávať 7,6 kilometra, na bicykli stráviť 360 kilometrov a zabehnúť dva maratóny naraz je niečo, čo drvivá väčšina z nás považuje za nemožné. Sú však ľudia, ktorým nerobí problém stráviť na trati vkuse vyše jedného dňa a tak ako iní chodia na ryby či na pivo, oni jednoducho zdolávajú extrémne náročné preteky.
Jedným z nich je aj 33-ročný Andrej Maták z Čadce, ktorý na prestížnom podujatí v Litve pokoril slovenský rekord v double ultratriatlone...
Koncom augusta ste sa zúčastnili svetového pohára v double ultratriatlone. Ako ste spokojný so svojím výkonom na tomto extrémne náročnom podujatí?
– Celkovo som dosiahol sedemnáste miesto, v kategórii som skončil na štvrtej pozícii. Ultratriatlonu sa venujeme dvaja na Slovensku. Čo sa týka double triatlonu, skúsil som ho vôbec prvýkrát a zvládol som ho nad svoje očakávania. Mojím cieľom, tak ako u množstva pretekárov, ktorí sa odvážia na túto trať, bolo prísť do cieľa. Limit na doubletriatlon v Litve bol 35 hodín a vzhľadom na to, že som preteky dokončil v čase 28:36:18 h, môžem vyjadriť len a len spokojnosť.

Ktorý úsek sa vám vydaril najviac, ktorý, naopak, najmenej?
– Plávať sa vždy snažím s rozumom, nakoľko ma ešte čakajú dve disciplíny. Som bývalý cyklista, a tak na bicykli si najviac psychicky oddýchnem. Počas behu sa snažím stratiť čo najmenej. V Litve som podal na každom úseku porovnateľné výkony. Počas cyklistického úseku pršalo zhruba 60 kilometrov, čo bolo náročné na psychiku. Keď je človek mokrý a ešte má pred sebou 230 kilometrov, nie je to jednoduché. Paradoxne, najlepšie časy som dosahoval na behu niekoľko kilometrov pred cieľom.
Ako si vysvetľujete, že v závere tak náročných pretekov ste boli najrýchlejší?
– Možno to bol pocit eufórie z konca pretekov, možno potrebujem 28 hodín, aby som sa rozcvičil (smiech). Je ťažké jednoznačne určiť príčinu, ale tri alebo štyri kilometre pred koncom som mal najlepší medzičas na bežeckom úseku.
Slovenský rekord ste zlepšili o vyše štyri a pol hodiny. Musí to byť skvelý pocit. Súhlasíte?
– Ani som o tom nevedel. Juraj z Čiech, ktorý mi svojimi skúsenosťami a radami pomohol v zdolaní môjho premiérového ultratriatlonu, mi po pretekoch gratuloval k slovenskému rekordu. V tom momente som ani nechápal, čo hovorí. IUTA (International Ultra Triathlon Association) eviduje rekordy jednotlivých krajín, kategórií, jednoducho si na tieto štatistiky potrpí. A tak som začal pátrať po internete a zistil som, že kolega z Čiech mal pravdu a dosiahol som o vyše štyri a pol hodiny lepší čas ako doterajšie slovenské maximum. Mne o nejaký rekord v žiadnom prípade nešlo, ani som o ňom nevedel. Ale tak to býva, niekedy je lepšie nevedieť (smiech).
Na trati ste boli celkovo vyše dňa. Kedy a ako ste oddychovali, mali ste aj nejakú prestávku?
– Všetko prebiehalo viac-menej za jazdy. Dokopy aj s prezliekaním som mal prestávku asi do pol hodiny.
To je veľmi málo na to, aby ste načerpali nové sily, prípadne sa najedli. Kedy ste teda stíhali jesť či piť?
– Počas pretekov. Vedieť, kedy si človek môže dopriať kratšiu pauzu, je o skúsenostiach. Inak to všetko prebieha za pochodu. Každý pretekár je úplne iný, zvyknutý na iné veci a v inom poradí. Ja osobne napríklad neznášam energetické gély, je to pre mňa to posledné, čo by som si dal na doplnenie energie. Naopak, dával som si gumené cukríky, obložené žemličky so šunkou a syrom. Pil som najmä kolu, riedenú s vodou, či iontové nápoje, ktoré sú bohaté na minerály ako vápnik a horčík.
Gumené cukríky?
– Áno, presne tak. Telo potrebuje do seba dostať to, čo mu chutí, na čo je zvyknuté. Nie je dobré experimentovať s novinkami. Ja mám rád gumené cukríky. Priateľka, ktorá mi pomáhala na trati, mi ponúkala rôzne varianty a ja som si len vybral.