Keď sa v júni roku 2017 konala v Čadci stolnotenisová exhibícia, len málokto tušil, že práve v tento deň sa zrodí základ spolupráce medzi mestským stolnotenisovým klubom a jedným z aktérov pingpongovej šou.
Slovák zlomil rekord na trati, kde je umením prísť do cieľa Čítajte Pred slušnou diváckou kulisou sa vtedy predstavili slovenská jednotka Ľubomír Pištej, Alexander Valuch či domáci stolnotenista Pavel Petráš, ale aj borci z českého Havířova Marek Čihák a Ivan Karabec, ktorí previedli naozaj neuveriteľné kúsky.
Práve posledný menovaný hráč je už vyše roka súčasťou tréningového procesu v Čadci. Paralympijský víťaz a majster sveta hendikepovaných športovcov, ktorý dlhé roky hráva najvyššie súťaže za Havířov, pomáha na Kysuciach s výchovou mládeže...
Do Čadce chodíte už vyše roka. Ako by ste zhodnotili vaše doterajšie pôsobenie v klube?
– Čo sa týka prvého roku, som veľmi spokojný. Hlavne ľudia, ktorí sa tu v Čadci starajú o stolný tenis, sú veľmi priateľskí. Našiel som si tu nových kamarátov. Je tu naozaj super partia a to je veľmi dôležitá vec. Čo sa týka trénovania zverencov, tak tam sú nejaké výhrady. Ja som zo starej školy, niekedy mi u niektorých hráčov chýba viac snahy. Tá moja skupina nie je malá, takže to je jasné, že sa tam vždy také niečo objaví. Ale aj na tom sa dá ešte zapracovať. Zatiaľ ma to baví. Verím, že budeme v tejto spolupráci pokračovať aj naďalej.
Ktorí z mladíkov sa vám najviac páčia?
– Najlepší prístup k tréningom má Radoslav Šramo. Aj keď už nevládze, maká do poslednej chvíle. Verím, že sa to prejaví aj na jeho výsledkoch v tejto sezóne. Veľký talent je Alica Kubjatková. Dobre sa s ňou pracuje, je športovo nadaná. Z tej skupiny, ktorej sa venujem, sú títo dvaja najlepší.
Takmer celú kariéru ste strávili v Havířove. Ako by ste porovnali tieto dva kluby, v čom je ten český lepší?
– To je ťažko porovnávať. Musíme to brať tak, že ten v Čadci nie je profesionálny. U nás v Havířove trénujeme dvojfázovo, za stolný tenis sme platení. Na tréning chodíme prakticky ako do zamestnania. Tu v Čadci je to naopak. Chalani pracujú a popri tom sa venujú stolnému tenisu, niektorí z nich si niečo privyrobia. Ale sú to kvalitní hráči, ktorí robia naozaj dobrú robotu.
Čo vaša spolupráca s Čadcou? Myslíte, že by mohla pokračovať aj v ďalších rokoch?
– Prečo nie? Na túto tému sme sa už bavili. V Havířove som od roku 1994, čo je nejakých 24 rokov. Ako som spomenul, tu v Čadci sú veľmi dobrí ľudia. Chcel by som trošku presedlať na trénerskú dráhu, i keď som stále svetová šestka a ešte by som chcel stihnúť olympiádu v Tokiu, ale aj majstrovstvá sveta a Európy hendikepovaných športovcov. Na druhej strane, mám 38 rokov a už nie som najmladší. Postupne by som sa chcel presmerovať na trénerskú dráhu. Bol by som rád, kebyže je to práve v Čadci a zároveň by som klubu ešte pomohol v extralige.
Spomedzi mladších hráčov hrajú v Čadci najvyššie ligy bratia Cyprichovci. Ako sa vám páčia oni?
– Určite majú na to, aby boli platnými hráčmi. Trošku by mali zlepšiť športové myslenie v hre, tam dosť zaostávajú. Ešte nevedia správne vyhodnotiť situáciu za stolom ako my, skúsenejší hráči, a tak často zlyhávajú v kľúčových momentoch. Ale motivácia a chuť do tréningu im nechýba. Keď vydržia a zlepší sa im hlava, mohli by byť platnými extraligovými hráčmi.
Počas športovej kariéry ste dosiahli množstvo významných úspechov. Aké sú vaše ďalšie ciele?
– Ako som spomínal, stále som svetová šestka, a tak chcem ešte čo to odohrať na medzinárodnom poli. Prioritou je olympiáda v Tokiu, no je predo mnou ešte veľa driny, aby som sa tam kvalifikoval. Pomáhajú mi v tom aj sponzori ako napríklad Radim Galaňuk. Verím, že s ich pomocou môžem ešte veľa dosiahnuť.
