Je zlá doba, nie sú možnosti, nič nefunguje... O tom, či majú mladí ľudia dostatočné príležitosti na svoj rozvoj, by sme mohli polemizovať celé hodiny. Väčšinou však znejú z úst nás – Slovákov, kritickejšie hlasy.
Napriek tomu vyrastá v našej malej, ale krásnej krajine množstvo šikovných ľudí, ktorí sa nepozerajú okolo a idú za svojím cieľom.
Niekto športuje, niekto vyráža dych divákom hrou na rôznych hudobných nástrojoch, iní sa vzdelávajú.
Množstvo talentov nájdeme aj na Kysuciach, dôkazom je aj Lívia Melicherová. 19-ročná študentka Gymnázia Jozefa Miloslava Hurbana – Bilingválnej sekcie si našla záľubu v študovaní cudzích jazykov, ktoré so sebou prinieslo cestovanie do exotických krajín. Pred rokom navštívila Brazíliu, uplynulé leto strávila v Ázii.
Počas uplynulého leta ste sa vybrali do Ázie, konkrétne do Taiwanu. Čo ste tam robili?
– Do Taiwanu som šla cez organizáciu Rotary, ktorá zastrešuje výmenné pobyty študentov. Organizujú nielen pobyty na celý rok, ale aj letné pobyty, pre ktorý som sa rozhodla aj ja. Z ponuky kempov som si vybrala Taiwan, kde bola v programe výučba čínštiny a spoznávanie tamojšej kultúry, zvykov a tradícií.
Prečo Taiwan?
– Tých dôvodov je viac. V prvom rade som plánovala študovať čínštinu, a tak som chcela zistiť, či by ma to bavilo a či by som si prípadne vedela predstaviť fungovať v tejto kultúre. Zároveň som chcela získať iný pohľad na túto krajinu. Veď človek si len tak bežne dovolenku do Taiwanu nenaplánuje. Toto bola dobrá možnosť nielen z finančného hľadiska, ale človek má zároveň program s bežnými ľuďmi, s ktorými na klasickej dovolenke až tak do kontaktu nepríde.
Naša práca je poslaním, tvrdí majster sveta v požiarnom útoku Čítajte Počas pobytu ste bývali v troch rodinách. Spoznali ste tamojších ľudí, v čom sú iní od nás?
– Rotariáni, u ktorých som bývala, sú z vyššej vrstvy. Jedna z týchto rodín nás vzala do klasickej rodiny a to bolo niečo úplne iné. V jednej takejto rodine býva veľa ľudí na malom mieste. Boli sme na večeri, dospelí, deti, celá rodina, stretli sme sa na jednom mieste. Oni sú veľmi pohostinní. Vyzeralo to tak, šetrili celý mesiac, aby nás mohli pozvať na tú večeru. Keď sa človek pozrel okolo seba, bolo vidno, že ten dom je taký ošarpaný, zanedbaný. Menší problém bol ale v jazykovej bariére. Hoci sme sa už predtým trošku učili, človek nemal šancu rozumieť čínštine a oni zas po anglicky nevedia vôbec. Čo sa týka ľudí, rodičia sú veľmi prísni na svoje deti a tie majú zároveň veľký rešpekt pred svojimi rodičmi. Keď otec alebo matka povie, stretneme sa niekde o 10. hodine, už 9.50 h sú na tom mieste všetky deti, aby náhodou nemeškali. A to bolo aj pre nás z Európy trošku niečo nové.
Disciplína je teda u nich samozrejmosťou. Súhlasíte?
– Áno, je to tak.
Majú sa teda bežní ľudia lepšie ako my?
– Myslím si, že čo sa finančnej stránky týka, sa majú horšie. Oni sú veľmi nábožensky orientovaní. Radšej investujú do viery a niečoho, čo im môže duchovne pomôcť, ako do reálneho života. Napríklad pália peniaze, aby ich mali v posmrtnom živote a podobne.
Spomínali ste, že jeden z dôvodov cesty do Taiwanu bol aj plán študovať v budúcnosti čínštinu. Ak mám dobré informácie, tak táto ambícia je už minulosťou. Prečo?
– Áno, je to tak, to rozhodnutie prišlo práve po tomto pobyte. Nakoľko som mala intenzívny kurz čínštiny tri hodiny denne po dobu dvoch týždňov, nedopadlo to tak, ako som si predstavovala. Gramatika je ľahká, oni vlastne ani nemajú gramatiku. Ale čo sa týka slovíčok, sú úplne iné ako sme zvyknutí. Množstvo slov sa navzájom podobá, odlišujú ich používaním štyroch melódií.
To znamená, že každé slovo má iný význam?
– Áno, používajú melódiu klesavú, stúpavú, poloklesavú a slovíčka bez melódie. Napríklad, význam slovíčka MA záleží od toho, ako to poviete. Môže to byť napríklad mama, kôň, otázka... Navyše, kebyže študujem čínštinu, musela by som žiť aj v tej kultúre a takpovediac zapadnúť medzi nich. Tým, že sme bieli, Európania, to ale tak jednoduché nie je. Vnímajú nás úplne inak, pomaly ako atrakciu. Keď človek ide po ulici, všetci pozerajú. Ľudia sa s nami chceli fotiť alebo nás fotili a natáčali ako nejakú atrakciu. Nebolo pohodlné byť až takto v centre diania
Lívia Melicherová (vpravo dole) s partiou kamarátov počas výmenného pobytu v Brazílii na vrchole hory Morro do Anhangava (1430 m n. m.). (zdroj: ARCHÍV L.M.)Absolvovali ste aj viacero výletov. Kde sa vám páčilo najviac?
– Boli sme v Tajpeji, hlavnom meste tejto krajiny, kde sme navštívili budovu Tajpej 101. To bol pre mňa jeden z najkrajších zážitkov. Tento mrakodrap má 504 metrov, je to štvrtá najvyššia budova na svete, takže to bol naozaj veľký zážitok. Celkovo je Tajpej pekné mesto. Ďalej sme boli bicyklovať okolo jazera Sun Moon Lake. Odtiaľ mám taký malý zážitok, na ktorý teraz spomínam s úsmevom, ale vtedy nám všetkým do smiechu veru nebolo. Ja sa nerada bicyklujem, navyše začalo extrémne liať. Pán, ktorý nám mal rozdať pršiplášte, na ne zabudol, a tak sme to mali trošku obohatené (smiech). Navštívili sme viacero chrámov, kde sme si skúšali čínske povery, kládli otázky a ono nám to samo odpovedalo a pod. Chodili sme aj po rôznych trhoch. Navštívili sme aj ďalšie zaujímavé miesta, ktoré, žiaľ, o týždeň zaplavilo. Práve v tých miestach boli veľké povodne a zomrelo tam veľa ľudí. Tí, s ktorými sme trávili čas, by mali byť ale v poriadku.
Odmalička sa venujete stolnému tenisu, v ktorom dominujú ázijské krajiny.
Zahrali ste si tam?
– Nie, nemala som pri sebe raketu.
Čínština je tak pravdepodobne minulosťou. Čo bude teraz?
– Rozhodla som sa pre francúzštinu, ktorú som študovala aj predtým. Momentálne zvažujem kombináciu francúzština a holandčina.
Vo svojom okruhu známych, v škole ste známa tým, že vynikáte v cudzích jazykoch. Je to pravda?
– Áno, baví ma to, ale či vynikám, by mali posúdiť iní. Mám za sebou maturitu z angličtiny na bilingválnom gymnáziu. Učím sa francúzštinu, z ktorej budem maturovať tento rok. Nebojím sa povedať, že týmito dvomi jazykmi sa plynule a bez problémov dohovorím. Keď som pred rokom šla do Brazílie, doma som sa učila pomocou aplikácie portugalčinu. Pobytom v tejto juhoamerickej krajine a dennodennou komunikáciou som sa niečo naučila. Rozumiem tomu jazyku, niečo aj poviem, dohovorím sa, ale zatiaľ to nie je bez problémov a gramaticky úplne správne. V škole sa učím ruštinu, ktorú som mala aj na základnej škole. Rozumiem, ale hovoriť po rusky je už ťažšie. Teraz som sa začala sama učiť španielčinu. Chvíľu som chcela aj holandčinu, ale povedala som si, že tento jazyk nechám na výšku.
Koľkými jazykmi sa teda dokážete dohovoriť vo vašich 19 rokoch?
– Angličtinou určite, francúzštinou by to šlo tiež. Ostatným skôr rozumiem, no hovorí sa mi už ťažšie. Ale portugalčina sa dá. Ale je rozdiel normálna portugalčina a tá brazílska, je tam trošku iná výslovnosť. Mala by som rozumieť aj po rusky, ale opäť by to bolo horšie s rozprávaním. Uvidíme na konci školského roka.
Učenie cudzích jazykov je pre vás nielen študovaním, ale aj koníčkom. Koľko rečí by ste chceli celkovo ovládať?
– Čím viac, tým lepšie. Určite chcem holandčinu. Aj kebyže ju neštudujem, chcela by som sa jej v budúcnosti venovať, nakoľko by som rada strávila nejaký čas v Belgicku. Určite aj taliančinu, ktorá je podobná niektorým jazykom, ktoré už viem. Veď keď ovládate španielčinu, francúzštinu a portugalčinu, tak už rozumiete aj taliančine. Možno nemčina by bola dobrá, nad tou som ale ešte zvlášť nerozmýšľala. Celkovo by tých desať jazykov bolo fajn, ale až čas ukáže, koľko sa ich podarí.
