Počas leta ste na Slovensku dlho nepobudli. Ako ste ho strávili?
– Toto leto bolo jedno z najlepších v mojom živote. Prevažne som ho strávil na cestách. V júli som sa zameral na Kazachstan a Kirgizsko. Strávil som tu krásne 3 týždne.
Na Slovensku sa dlho neohrial: Michal nabral smer Kamčatka Čítajte Pár dní som načerpal energiu na našom krásnom Slovensku a potom som sa vybral na jednu z najväčších ciest, aké som kedy absolvoval. Let do Moskvy, odtiaľ 9 300 km najdlhšou železnicou na svete až do Vladivostoku a odtiaľ ďalšie tri hodiny letu na divoký východ nášho sveta, a to na Kamčatku. Tam sme strávili neskutočné tri týždne, ktoré ma poznačili, dúfam, na celý život. Celkovo som v lete precestoval takmer 50 000 kilometrov.
Ako by ste túto destináciu charakterizovali?
– Ako divoký raj, ktorý nájdete už len na pár miestach na našom krásnom svete.
Kamčatka sa hemží medveďmi. Stretli ste ich aj vy?
– Áno, máte pravdu. Na Kamčatke žije viac ako 22 000 medveďov. Kamarátke sa podarilo za dva dni splavu vidieť 28 medveďov. Nám sa dlho vyhýbali, no ku konci výletu sme videli najprv dva malé medvedíky z dosť veľkej diaľky. Potom sa „usmialo aj na nás šťastie“ a mali sme tú česť vidieť veľkého medveďa zo vzdialenosti asi 3 metre. Bol to obrovský zážitok.
Čo vás na tomto mieste najviac zaujalo?
– Už pri prílete, keď som zbadal zasnežené sopky, mi naskočila husia koža, Vedel som, že toto bude krajina mojich snov. Tak aj bolo. A čo ma najviac zaujalo? Asi úplne všetko: hory, sopky, búrlivý oceán, medvede, najmä ľudia, ktorí tu žijú.
Ešte pred samotnou Kamčatkou vás čakala dlhá cesta vlakom. Ako dlho trvala?
– Cesta bola teda naozaj celkom dlhá. Strávili sme vo vlaku 146 hodín, čiže 6 dní aj nejaké drobné. Za túto dobu sme mali 63 zastávok, takže bol aj trošku priestor na pozretie si aspoň sčasti mestá, kde sme stáli. Celú dobu sme mali veľmi super spoločnosť vo vlaku. Prvé dni sme mali dokonca aj uja s gitarkou.
V kombinácii s kvalitnou ruskou vodečkou bolo o zábavu postarané. Dodnes si vyspevujem občas ruské staré hity, ktoré sme počúvali niekedy aj celé hodiny od miestneho gitarového virtuóza – uja Anatoliča. Rusi sú neskutočne pohostinný národ. Neustále sme mali pripravené na stole niečo pod zub a, samozrejme, ani o pivko či vodku nebolo núdza. Transsibírsku magistrálu celkovo hodnotím ako super zážitok, ale druhýkrát by som sa už do toho teda nahovoriť asi nedal.
