Na Slovensku sa motorizmus začal rozvíjať na prelome 19. a 20. storočia. Považské múzeum v Žiline na svojej web stránke informovalo o tom, že stretnúť automobil bolo v tom čase veľkou vzácnosťou a každý z nich vzbudzoval veľké nadšenie.
Dílerom drog bol tridsaťštyriročný Gabriel Čítajte Aj pred 1. svetovou vojnou bolo možné počet majiteľov automobilov v Žiline spočítať na prstoch jednej ruky. V roku 1919 napríklad v Žiline evidovali len 4 automobily, avšak o 8 rokov neskôr ich už bolo v meste takmer 200. V 30. rokoch ich počet stúpol do takej miery, že bolo potrebné v uliciach mesta upraviť pravidlá cestnej premávky.
Cestný kongres schválil jednotnosť značiek
Prvé dopravné značky sa popri uhorských cestách začali objavovať po roku 1910, kedy ich požadovala Parížska konvencia z roku 1908. Najviac sa o ich podporu a šírenie starali autokluby, u nás to bol od roku 1922 Autoklub Republiky československej. Značky boli v jednotlivých štátoch a regiónoch rôzneho tvaru a farby. Na IV. medzinárodnom cestnom kongrese v Seville v roku 1923 okrem iného schválili uznesenie, aby dopravné značky boli jednotné. V nasledujúcich rokoch sa schválili vzory pre značky platné na celom svete.
Rýchlosť stanovila mestská rada
Úprava dopravných pomerov v obciach a popri cestách bola až do polovice 30. rokov v rukách obcí a autoklubov. V roku 1924 rýchlosť v uliciach Žiliny stanovila Mestská rada na 15 km/h, vo vybraných úsekoch na 6 km/h. V meste sa nachádzalo len niekoľko dopravných značiek. V roku 1932 pobočka Autoklubu ČSR rozhodla, že vypracuje nový pouličný dopravný poriadok s použitím značiek podľa medzinárodnej konvencie, ku ktorej pristúpila aj ČSR. Dňa 7. októbra 1932 sa uskutočnila predbežná porada so zástupcami Mesta Žilina, ktorí návrh nového dopravného poriadku predbežne schválili. Žilinská pobočka autoklubu vo svojom návrhu nepočítala len s osadením značiek do ulíc, ale rozhodla sa riešiť dopravné problémy komplexne.
Trúbeniu nebolo konca - kraja
Začiatkom 30. rokov bola dopravná situácia v meste vzhľadom na prudký nárast automobilizmu „neúnosná “. Automobily premávali aj po najužších uličkách mestského jadra. Chýbajúce dopravné značky zas vodiči nahrádzali neustálym trúbením na križovatkách a v neprehľadných uličných rohoch. Aj v podmienkach pre dopravcov sa uvádzalo, že vodič je povinný vydávať zvukové výstražné znamenie pri každom strete s chodcami kráčajúcimi pri okraji cesty, ako aj povozníkmi, jazdcami či honcami dobytka. Neboli tiež vyznačené priechody pre chodcov v blízkosti škôl a úradov.
Autor: POVAŽSKÉ MÚZEUM
