Do histórie stolnotenisovej extraligy sa štartom sezóny 2018/2019 navždy zlatými písmenami vrylo meno jedného hráča. Čadčan Pavel Petráš je vôbec prvým hráčom, ktorý v tejto súťaži nastúpil v dvadsiatich sezónach za sebou. Navyše, tento míľnik dosiahol v drese jediného klubu.
Prečo opora MSK Čadca neprestúpila počas svojich najlepších rokov do Nemecka, kde si mohla finančne prilepšiť? Nechýba skúsenému hráčovi motivácia? Ako spomína na zisk titulu z roku 2007? Navštevuje stolnotenisové zápasy veľa divákov? Aj to sa dozviete v rozhovore s 35-ročným stolnotenistom.
Sezóna 2018/2019 je pre vás jubilejná, už dvadsiata. Vedeli ste, že ste dosiahli takýto neuveriteľný míľnik?
– Neveril som tomu, kým som si to nevyrátal. Príde mi to ako nedávno. Mal som šťastie, že klub má tradíciu, širokú základňu a skvelý tím ľudí, ktorí sa v ňom angažujú.
Dvadsať rokov v jednej súťaži v tom istom drese. Nemuseli ste niekedy hľadať motiváciu, necítili ste stereotyp?
– Tých dresov bolo naozaj dosť. Azda hnedé sme ešte nemali... Samozrejme, občas príde kríza, či už herná, alebo motivačná. Niekedy sa darí všetko, inokedy napriek veľkej snahe nič. Každá sezóna bola niečím výnimočná, lebo hráči často menia pôsobisko. Hrať proti klubu, ktorý má rovnakých hráčov viac rokov po sebe, bolo skôr výnimkou. Počas tých dvadsať rokov sme sa ako klub väčšinou pohybovali na špici, alebo aspoň v prvej polovici tabuľky. No a keď sa vyhráva, tak to človeka baví. Okrem toho, moji bývalí aj súčasní spoluhráči boli aj sú skvelá partia a tá by mi inde chýbala.
Gól roka? Fantóm z Kysúc vystrihol famózne nožničky Čítajte Pamätáte si ešte na svoju prvú sezónu, prvý zápas či bod v tejto súťaži?
– Z tých prvých rokov v extralige (vtedy 1. lige) si už veľmi nepamätám. No spomínam si práve na ten úplne prvý zápas. Sezónu sme začali v derby so Žilinou, vtedy rovnocenným súperom. Dostal som príležitosť nastúpiť do štvorhry a táto premiéra v lige bola úspešná. Do dvojhier som nezasiahol, no tradičného rivala sme zdolali tesne 10:8. Vtedy sa na nás prišlo pozrieť veľa fanúšikov z Čadce a bolo ich viac ako domácich. Hrať pred plnými tribúnami, i keď len jeden zápas, bolo niečo úžasné. Ruky aj nohy sa mi triasli. Vytvorili úžasnú atmosféru a herňa sa doslova otriasala v základoch. Zimomriavky!
Pravidelne patríte medzi najlepších hráčov extraligy, zaujímavá je aj vaša priaznivá bilancia s bývalým slovenským reprezentantom Erikom Illášom na domácej pôde. Pamätáte si ešte, kedy vás tento výborný hráč v Čadci porazil?
– Erik je jeden z najtalentovanejších hráčov, akých na Slovensku vôbec máme. Odohral som s ním za tie roky množstvo zápasov a jeho hra mi takpovediac sedí. Navyše, v čadčianskej športovej hale je väčšinou chladno, loptička letí oveľa pomalšie a Erik je na to veľmi citlivý. Táto pozitívna bilancia je viazaná práve na halu v Čadci. Na druhej strane, dokáže ma poraziť kdekoľvek inde. Tento rok hrá za Malacky a podľa žrebu cestujeme k nim. Dúfam, že ho konečne zdolám aj inde ako v Čadci.
V najlepšom spomínate asi na ročníky 1999/2000 a 2006/2007, kedy ste vyhrali prvú ligu, resp. extraligu mužov. Súhlasíte?
– V roku 2000 sme síce ligu vyhrali, ale na Slovensku pôsobili ešte tri kvalitnejšie družstvá, ktoré hrali iba medzinárodnú Superligu. Základnú časť ligy sme vyhrali celkovo štyrikrát, no iba v onom roku 2007 prišiel ten pravý titul, kedy sme vyhrali aj záverečný turnaj (najlepšie štyri družstvá) a získali titul majstra Slovenska. Špeciálne finálový zápas bol neuveriteľný. Plné hľadisko som dovtedy ani potom v Čadci nevidel. Osobne môj najlepší ročník bol, paradoxne, rok pred titulom, kedy sme skončili na druhom mieste. Vyhrával som, čo sa dalo, no svoj posledný zápas vo finále som prehral a skončili sme druhí. V tom zlatom roku som sa, naopak, herne trápil, no vyhral som práve posledný zápas, ktorý rozhodol o titule.
Boli časy, keď ste sa v rebríčku ocitli v prvej desiatke na Slovensku, dokonca aj na šiestom mieste. Nad reprezentáciou ste nikdy nepremýšľali?
– Samozrejme, že som premýšľal a mal som aj ťažké srdce na reprezentačných trénerov, že nevidia ďalej ako na štvrté miesto rebríčka. Aj keď začínať reprezentačnú kariéru v 23 rokoch je už neskoro, pozvánku na akýkoľvek kontrolný turnaj by som nezahodil. Okrem toho, keď som bol posledný rok dorastenec, bol som jasná trojka, čo mi zabezpečilo účasť na majstrovstvách Európy juniorov. Príprava reprezentantov však bola rozdelená na dve skupiny – vyvolených, ktorí chodili na medzinárodné turnaje a zahraničné sústredenia, a nás ostatných, ktorí sme trénovali doma, medzi sebou alebo so žiakmi a dorastenkami, ktorým sme poslúžili ako vhodný sparing. S odstupom času však musím uznať, že aj keď som bol občas v rebríčku pomerne vysoko, na reprezentáciu to bolo málo.
Počas kariéry ste mali aj nejaké ponuky do Nemecka do tretej ligy. Prečo ste to nešli skúsiť do zahraničia a zarobiť si viac financií?
– V tom čase som už chodil na vysokú školu a počet tréningových hodín som zredukoval. Ambície na reprezentáciu už boli preč, naši kľúčoví hráči odišli a hrozilo, že Čadca bude mať problémy udržať sa v lige. Mal som aj dohodnuté podmienky pre prestup do Nemecka. Otázka financií však pre mňa nikdy nebola prvoradá. Dôležitejšie je pre mňa prostredie a ľudia okolo. Po každom týždni v rušnej Bratislave som sa tešil domov. Po prísľube od sponzora, že to s klubom potiahne aj bez ambície na titul, som prestup zrušil a začal sa tešiť na novú výzvu. I keď sa s rokmi situácia okolo klubu menila, existoval stály záujem o udržanie extraligy a zabudovávanie mladých. A tak je tomu dodnes.
A čo plat extraligového hráča na Slovensku? Dá sa to porovnať s hokejom, futbalom, dostávajú stolnotenisti vôbec nejaké finančné odmeny?
– Záujem o šport zo strany sponzorov súvisí s jeho komerčnou popularitou. Stolný tenis v televízii uvidíte len na Eurosporte počas majstrovstiev sveta a na RTVS zopár finálových zápasov počas olympiády. Domáca liga sa nevysiela a divákov v hľadisku väčšinou za pár sekúnd zrátate. Pre potenciálneho sponzora teda prakticky nezaujímavé prostredie. Štandardný klub má k dispozícii členské príspevky, dotácie z mesta alebo iných firiem, ak je v klube šikovný činovník. Tieto sumy väčšinou nepokryjú ani súťažnú a tréningovú činnosť či potrebné materiálne vybavenie, nieto ešte platy hráčom. Ak je v takomto klube niekto, kto má odmenu vo výške štandardného platu, býva to kumulovaná funkcia, hráč – tréner – organizačný pracovník. Plat ako taký dostávajú hráči v dvoch či troch najlepších kluboch. Ostatné kluby sú poloprofesionálne až amatérske, majú študentov alebo hráčov s iným zamestnaním. Odmeny, samozrejme, sú, ale platom by som ich nenazýval.
Ako to je s divákmi v stolnom tenise? Navštevujú vaše zápasy v hojnom počte?
– Situácia v rámci Slovenska sa líši. Aj keď je tento šport v Čadci dobre známy a vie o ňom veľa ľudí, divákov, ktorí nie sú členmi klubu, pohodlne usadíte vo svojej obývačke. Zloženie nášho družstva sa v posledných rokoch veľmi nezmenilo, mladí nás výsledkami ešte neprerástli a boje o titul nám unikajú. Okrem toho hráme v hale, ktorá má veľké straty tepla a divákom je jednoducho zima. Napriek tomu dokáže ľudí pritiahnuť jeden kvalitný hráč, ako tomu bolo v čase, keď s nami hral Čech Mirek Hořejší. Na jeho úžasnú hru sa chodilo pozerať pravidelne veľa ľudí. V posledných rokoch vyhrávajú extraligu „dedinské kluby“ ako Vydrany či Hontianske Trsťany. Majiteľ si kúpi troch kvalitných hráčov a je zaručene vo finále. V okolí okrem futbalu iný šport nie je a diváci sa na vyhrávajúce mužstvo chodia pozerať.
Nedávno odštartoval nový súťažný ročník. Môžeme vás vidieť opäť v Čadci. Aké máte s tímom ciele?
– S Radom už máme svoj vek a svoje najlepšie sezóny už zrejme neprekonáme. Umiestnenie v tabuľke tak začína stále viac závisieť na treťom hráčovi, kde sa každým rokom zlepšujú bratia Cyprichovci. V tomto zložení sme boli dva roky po sebe na piatom mieste, takže očakávame už len posun nahor.
A čo vaše osobné plány v extralige?
– V klube sa v posledných rokoch viac ako na výsledky v extralige zameriavame na prácu s mládežou. V Čadci boli vždy talentovaní hráči a cieľom ostáva vychovať z nich reprezentantov. Filip Delinčák a Jakub Goldír patria k slovenskej špičke vo svojich kategóriách a dostali sa do reprezentačných centier, kde majú zabezpečené špičkové tréningové podmienky. Bratia Cyprichovci ako dorastenci už s nami hrajú dva roky extraligu. Po toľkých rokoch sa teším, keď bude mať klub lepších hráčov ako ja, na ktorých sa budem chodiť pozerať ako divák. Štyri roky bývam v Žiline, na tréningy do Čadce dochádzam už len párkrát za týždeň. Udržiavať sa v požadovanej výkonnosti a kondícii je čím ďalej ťažšie. Kým však budem klubu prospešný, som pripravený pomáhať aj naďalej.
Čo si vybavujete, keď si spätne spomeniete na všetky ročníky v extralige?
– Hlavne spoluhráčov a ľudí, ktorí nám pri tom pomáhali. Mali sme úspešné obdobie, kedy sme rok čo rok bojovali o titul a jeden sme nakoniec aj získali. Pána Valárika, pre ktorého bola športová hala druhým domovom. Pána Hlušeka, ktorý nás dlhé roky sponzoroval a dodnes sa zúčastňuje na fungovaní klubu. A Maja Kapustu, ktorý v ich práci pokračuje. Úspechy prišli vďaka Petrovi Krkoškovi, Vladovi Poliačkovi a Palovi Jakubcovi. No keďže v klube neustále pracujeme aj s mládežou, dokázali sme ich po prestupe postupne nahradiť. Či už Jurajom Mudríkom, ktorý bol pre mnohých ako nepriestrelná stena, Majom Majákom, ktorý dokázal poraziť najlepších hráčov ligy. Dúfam, že zopár mien ešte v budúcnosti doplním.
