Sviatok Všetkých svätých určil v 8. storočí pápež Gregor IV. na 1. november. Medzi svätých patrili okrem známych kresťanských svätcov aj všetci kresťania pochovaní v rímskych katakombách. Až v 11. storočí sa začalo so spomienkovými slávnosťami na počesť významných príslušníkov rádu v západoeurópskych kláštoroch. Postupne sa v rímskej cirkvi rozšírili a zakotvili 2. novembra ako Deň dušičiek.
Požiar rodinného domu v Klokočove likvidovalo takmer 20 hasičov Čítajte Tento sviatok sprevádzali v rôznych častiach Slovenska zvyky symbolizujúce kontakt so zosnulými. Z 1. na 2. novembra niekde napríklad nechávali na stole jedlo a nápoje. Inde zas dávali toto jedlo chudobným, ktorí sa potom z vďačnosti modlili za duše mŕtvych.
Dodnes patrí tento sviatok medzi tie, ktoré zbližujú príbuzných aspoň na pár hodín. Z ďalekých kútov, kam sa roztratili, sa vracajú na miesta svojich spomienok. Postoja pri hrobe, podumajú, nostalgicky sa vrátia do čias, keď tí, čo odpočívajú pod kamennými náhrobkami, boli medzi živými.
Pred očami ožijú obrazy minulosti, dolu tvárou stečie slza, hruď zaťaží balvan smútku. Také sú dušičky. Nostalgické, smutné. Sú však aj o stretávaní nielen s mŕtvymi, ale i živými.
Veď koľkých známych na cintorínoch postretávame. Vidíme, ako sa zmenili, prehodíme pár slov. Niektorí sa možno zídeme pri jednom stole v družnej debate. Stretneme sa so svojimi súrodencami, príbuznými, známymi. Zaspomíname si na tých, ktorí nás opustili a odišli tam, odkiaľ niet návratu. Povieme si, čo má kto nové, čo prežil, čo ho čaká.
Sila zosnulých je teda aj po ich živote veľká. Veď dokážu to, o čo sa mnohí celý rok márne usilujeme. Pre nich sa predsa stretneme s blízkymi, zastavíme aspoň na chvíľu cválajúci čas a dokážeme svoje myšlienky venovať niekomu inému. Zamyslíme sa nad tým, ako naši blízki príbuzní žijú, či im netreba pomôcť. Nech je tomu tak aj tento rok.
