Hoci sa odmalička naháňal za loptou po futbalových trávnikoch, najväčší úspech v doterajšej kariére dosiahol v hale.
Podobne ako viacero futbalistov sa začal venovať aj futsalu, predral sa do slovenskej reprezentácie a nedávno viedol Slovensko na mládežníckych olympijských hrách v Argentíne s kapitánskou páskou na ruke.
Matúš Ševčík, 18-ročný futsalista MŠK Žilina a futbalista Tatran Krásno nad Kysucou, nám porozprával o živote a úspechoch športovca, ktorý súperí na dvoch športových bojiskách.
Podobne ako väčšina chalanov, ste odchovaný na futbale. Ako ste sa dostali aj k futsalu?
– Asi pred tromi rokmi si ma vyhliadol tréner Marián Ondrušek a zobral ma na futsal. Zo začiatku to bolo komplikované, len som behal po ihrisku a nevedel som sa dostať k lopte. Postupom času sa to zlepšilo, naučil som sa rôzne signály. Ľudia si myslia, že futsal je len futbal v hale, ale to nie je vôbec pravda. V hale a na veľkom ihrisku to je úplne niečo iné.
Robíme to srdcom, nie pre peniaze, hovorí majster sveta v silovom trojboji Čítajte V čom?
– Futbal sa hrá viac takticky. Mužstvo napríklad bráni a z defenzívy vyráža do brejkov, hráč má oveľa viac času. Vo futsale musia brániť všetci. Niekedy síce sú určené pozície, na ktorých má daný hráč vo futsale v konkrétnom zápase byť, ale v tých sa niekedy ocitnete len na pár sekúnd a naraz musíte v dôsledku vývinu hry plniť úplne iné úlohy. Napríklad vo futbale hrám na poste útočníka. Snažím sa byť vpredu, čakať na dobrú prihrávku a dať gól. Vo futsale musím nielen útočiť, ale aj brániť a plniť si ďalšie rôzne úlohy. Áno, platí to aj vo futbale, ale vo futsale je to výraznejšie.
Futsal je teda rýchlejší?
– Áno, je to tak. Ten povrch, na ktorom sa hrá, je niekedy až enormne rýchly. Lopta sa niekedy ako keby ani negúľa, ale priamo sa kĺže po palubovke. Človek nestíha ani rozmýšľať, príde mu prihrávka a už má pri sebe brániaceho hráča. A takto je to často celý zápas. Vytvoriť niečo naviac, čím prekvapíte a strelíte gól, je naozaj komplikované.
Čo vyhovuje viac vám? Futbal či futsal?
– Doteraz som to nijak zvlášť nerozlišoval, mám rád oba tieto športy. Ale mládežnícka olympiáda ma trošku priklonila k futsalu. Všetko je však otvorené. Uvidím, čo mi pôjde viac v budúcnosti a pre ktorý šport sa nakoniec definitívne rozhodnem.
V októbri ste reprezentovali našu krajinu na mládežníckych olympijských hrách. Ako sa vám v Buenos Aires darilo?
– Do olympijského turnaja zasiahlo desať reprezentácií. Na úvod sme hrali s Irakom, prehrali sme 5:0. Mysleli sme si, že to je najslabší súper v skupine, ale opak bol pravdou. Následne sme pred 6 500 divákmi nastúpili proti domácej Argentíne. Boli sme outsiderom, zápas sme si šli viac-menej len užiť a prehrali sme 4:0. Potom sme si zmerali sily s Panamou. Konečne sa nám podarilo streliť góly, zvíťazili sme 4:1. Pomohlo nám to aj psychicky, viac sa nám darilo v koncovke. V poslednom dueli sme podľahli Egyptu 2:1. Škoda, na konci stretnutia sme hrali bez brankára, bol to už taký vabank. Podľa skóre a zisku bodov sme tak skončili na konečnom siedmom mieste.
