Na Kysuciach vyrástli v minulosti desiatky výborných vzpieračov. Baštou tohto športu bola v našom regióne Radoľa, ktorá však takmer pred tridsiatimi rokmi ukončila svoju činnosť.
Dvaja bývalí siláci sa v roku 2015 rozhodli, že prinavrátia slávu tohto športu a nadviažu na zlaté časy Radole. Zázemie našli v Kysuckom Novom Meste a hoci začínali úplne od nuly, veľmi rýchlo dali o sebe vedieť.
Viac nám už v rozhovore prezradil jeden z trénerov Peter Papík.
Vzpieranie má na Kysuciach bohatú históriu, no v posledných rokoch fungovalo len v Krásne nad Kysucou. Čo vás doviedlo k tomu, že ste naštartovali tento šport aj v Kysuckom Novom Meste?
– Odmalička, dvadsať – tridsať rokov dozadu sme vzpierali v klube Pozemné stavby Radoľa. Žiaľ, z určitých príčin tento klub zanikol. Keď nás navždy opustil náš bývalý tréner Karol Masnica, stretli sme sa s chalanmi na jeho poslednej rozlúčke. Pri smútočnom posedení sme sa dali dohromady a povedali sme si, že po 24 rokoch by sme sem mali tento šport vrátiť. Nikto sa však toho neujal, až ja s Vladom Vrábelom sme si povedali, že ideme do toho. Veľa ľudí nás od toho odhováralo. Tvrdili, že už to nenaštartujeme a tento šport je už nezaujímavý. V roku 2015 sme začali trénovať a od roku 2016 sme už bojovali na súťažnom poli. Postupne sme obsadzovali všetky kategórie, či už mladších žiakov, starších žiakov, dorast, juniorov, mužov a dokonca aj ženy.
Voľby na Kysuciach priniesli málo zmien. V Povine majú najmladšiu starostku Čítajte Po dlhej odmlke ste stratili zázemie, nemali ste ani vlastnú činkáreň...
– Je to tak, nemali sme tu prakticky nič. Začali sme od nuly, hľadali sme v prvom rade priestory. Tu nám trošku vyhovelo mesto, ktoré nám umožnilo trénovať v jednej miestnosti v mestskej športovej hale. Nakoľko sa náš klub veľmi rýchlo rozrástol, je to pre nás už pomerne stiesňujúci priestor. Ale sme vďační, že máme to, čo máme.
Hovoríte, že ste sa rýchlo rozrástli. Vyvrátili sa tak pripomienky, že o tento šport nebude záujem?
– Jednoznačne. Postupne, od roku 2015, sme začali robiť nábory, oslovili sme školy, známych, ale aj neznámych (smiech). Začali sme makať a pomaličky to už prináša ovocie. Veľmi pomohol fakt, že ľudia nás stále poznajú ako vzpieračov z Radole. Mali sme veľmi dobré výsledky. Navyše, je tu veľmi málo klubov, ktoré sa venujú deťom. Samozrejme, darí sa futbalu, hádzanej, ale inak sa deťom nechce venovať takmer nikto. Áno, v našom meste sa hrá aj dobrý florbal, ale tomu sa venujú len dievčatá.
Kedy prišli prvé úspechy?
– Súťažne sme sa do povedomia vzpierania dostali na jar roku 2016, teda pomerne rýchlo od prvého náboru. Mladší žiaci bojovali v celoslovenskej lige, zároveň sme sa pripravovali na majstrovstvá Slovenska v tejto kategórii. Hneď v ten prvý rok sme dosiahli zaujímavé úspechy. Na slovenský šampionát sa podarilo prebojovať piatim našim vzpieračom. Liliana Gočová sa stala majsterkou Slovenska a vybojovala tak naše prvé zlato. Získali sme aj dve štvrté miesta a ak si dobre pamätám, jeden z chlapcov skončil ešte piaty. Uspeli aj ženy, keď na majstrovstvách Slovenska obsadili druhé, tretie a štvrté miesto. Súťažne sme sa zapojili aj do mužských súťaží. Keďže sme začínali takpovediac od piky, prihlásili sme sa do štvrtej ligy. Hneď v prvom roku sme ju vyhrali s enormným náskokom, s ktorým sme mohli konkurovať aj družstvám z prvej ligy. Aj z tohto dôvodu nás automaticky posunuli do druhej najvyššej súťaže, v ktorej pôsobíme aj teraz.
Ktorí zo silákov v Kysuckom Novom Meste vynikajú?
– Čo sa týka tých najmenších, výrazne talentovaná je Liliana Gočová. Zo žien je výborná Lenka Adamíková, Natália Húšťavová, ktorá je vekom ešte len juniorka, pribudla k nám Aneta Kohútová, ktorá podáva výborné výsledky. Dorast a juniori nám musia ešte trošku dorásť. Najviac by som chcel naozaj vyzdvihnúť dievčatá. Napríklad Lenku Adámikovú, ktorá sa prepracovala do ženskej reprezentácie a je aj vo výbere na OH do Tokia v roku 2020.
To znamená, že má reálnu šancu zúčastniť sa olympiády?
– Áno, musí splniť limit a nezraniť sa.
Vzpieraniu sa venujú aj vaši synovia. Ako sa im darí?
– Starší syn je dorastenec, momentálne sa zotavuje zo zranenia. Spôsobil si ho, paradoxne, na lyžiarskom, nie pri vzpieraní. Mladší syn je ešte malinký, nasáva energiu, chodí sa, takpovediac, pohrať. Práve pre takéto menšie detičky potrebujeme väčšie priestory, aby sme ich mohli trošku oddeliť a vytvoriť pre ne zónu pre nejaké hry. Podľa mňa by to bolo prospešné pre všetky deti. Veď vzpieranie je taká všeobecná príprava pre všetky športy. Nikto nehovorí, že z každého musí byť vzpierač. Každý sa môže časom rozhodnúť a presedlať na iný šport, už ale oveľa silnejší a zocelenejší.
Takže vy vyvraciate názor, že vzpieranie má na vývin detí negatívny dopad?
– Samozrejme. Vzpieranie je o gymnastike, dynamike, technike, nie o váhach. Deti trénujú zo začiatku s drevenými paličkami z metiel. Ďalej u nás nechýba penová činka, ktorá síce vyzerá byť veľká, ale má len 6 kilogramov. Deti sa v žiadnom prípade nepreťažujú, začínajú sa učiť základné cviky, ako je drep, držanie chrbtice či celej postavy. Učia sa, ako majú správe urobiť kotúľ či mostík, veľa cvičíme takú jednoduchú gymnastiku.
Rodičia sa tak nemusia báť, že ich ratolestiam tento šport uškodí. Naopak, môže im pomôcť?
– Áno, to je fakt. Veľa sa nahovorilo o tom, že deti vzpieraním nerastú. Aj z tohto dôvodu začali mladých vzpieračov na súťažiach nielen vážiť, ale aj merať ich výšku. A za posledné roky vyvrátili tie domnienky, že deti nerastú. Zistilo a dokázalo sa, že vzpierači rastú rovnako rýchlo a možno aj rýchlejšie ako napríklad plavci. Dokonca bolo zistené, že pri hokeji či futbale rastú pomalšie. Ako som už spomenul, trénujeme veľa gymnastiku, atletiku, správne držanie tela. Tie reči o zakrpatení sú nezmysel.
Aké sú vaše plány do budúcna?
– Cieľom je mať čím viac úspešných detí, v skratke to znamená vychovať viac a viac účastníkov majstrovstiev Slovenska. V roku 2019 plánujeme obsadiť všetky kategórie v ligových súťažiach, teda mladších žiakov, starších žiakov, ženy a mužov. Žiaľ, dorast ešte nevyjde, nakoľko nám nedorástli chlapci a túto kategóriu potrebujeme ešte doplniť. Na majstrovstvách Slovenska chceme byť tak úspešní ako v roku 2018, poprípade zaútočíme ešte na viac cenných kovov.
Spomínali ste, že na počet členov trénujete už v malých priestoroch. Ďalším z plánov je tak nájsť vhodnejšie miesto na tréningový proces?
– Áno, máme možnosť B, že v našej malej telocvični, ak nám to povolia, sa bude prebúravať stena a telocvičňa bude predĺžená až popod tribúnu. Veľmi by nám to pomohlo, vytvorili by sme tam zónu na gymnastiku a urobili z toho také miesto pre menšie deti. Ak to nevyjde, budeme musieť hľadať väčšie priestory niekde inde. Ale to je veľký problém tu v Kysuckom Novom Meste.
Otázka na záver. Aj vy ste v minulosti dosahovali vynikajúce úspechy. Pamätáte si ešte na tie časy?
– Po kategórii starších žiakov som šiel do užšieho výberu reprezentácie. Bolo to ešte za Československa, a tak som putoval do Havířova, kde som trénoval v spoločnom centre. Súťažne som zdvíhal napríklad za poľskú Vroclav, ale aj v Rakúsku. Pravidelne som sa zúčastňoval majstrovstiev Československa, kde som takmer vždy skončil na stupňoch víťazov. Uspel som aj na majstrovstvách Európy, kde som získal bronzovú medailu v kategórii do 15 rokov. A to je pre mňa taký najcennejší úspech. Verím, že ma raz niekto napodobní. Rozhodne viacero detí v našom klube má na to potenciál.
