Betkinou záľubou je chov sov, ktorý sa stal zároveň jej životným štýlom. „Už odmalička som v sebe živila myšlienku, že raz budem sovu vlastniť. Tento sen sa mi podarilo splniť v roku 2015, kedy som si zaobstarala moju prvú menom Rufi,“ spomína.
Je to takzvaná „patagónska“, ktorá sa vyliahla v Českej republike, ale samotný druh pochádza z Južnej Ameriky (juh Čile, Argentíny). Na Slovensku sa vyskytuje len v zajatí. V roku 2015 boli na Slovensku asi len štyria jedinci.
„Keď som si ho zobrala od chovateľa, mal len dva týždne. Stala som sa jeho sovou matkou. Kŕmila som ho niekoľkokrát denne, aj počas noci, zahrievala pod lampou, neskôr učila na prítomnosť ľudí, zvierat a rôzne situácie bežného života,“ hovorí.
Tajga bola už dvojročná, tento rok pribudla Zeja
Vlani pribudla do sovej rodiny Tajga – sova dlhochvostá, od rovnakého chovateľa z Česka. „Brala som si ju ako dvojročnú, už dospelú. Ide o druh so sibírskym typom rozšírenia v tajgovej zóne Palearktídy. Vyskytuje sa bežne na Slovensku, aj na Kysuciach,“ informuje chovateľka. Ako vraví je to druhá najväčšia sova Slovenska, hneď po výrovi skalnom. Posledný prírastok je čerstvý – tohtoročný. Sova snežná s menom Zeja. Má tri a pol mesiaca. Ide o druhú najväčšiu sovu na svete. Samica môže vážiť až tri kilá. Samec je takmer úplne biely, samica má na perí aj tmavé priečne pruhovanie. Oči má žlté a loví väčšinou počas dňa. Živí sa najmä severskými hlodavcami – lumíkmi. Vyskytuje sa v arktickej tundre na severe Európy, Ázie, Kanady, či v Grónsku. „Na Slovensko zalieta len veľmi výnimočne v zimných mesiacoch,“ vraví Betka.
MY Kysucké noviny opäť s bohatým obsahom Čítajte Chov sov je podľa nej náročný a určite nie je pre každého. Musia sa splniť viaceré podmienky. Ide napríklad o výstavbu vhodnej voliéry, kŕmenie, výcvik, financie, ale najmä dostatok času. „Sova potrebuje denný kontakt s majiteľom, aby bola naďalej krotká a nezdivela. Nemôže ju vlastniť hocikto. Dravce a sovy chráni zákon, preto treba na chov splniť viacero podmienok,“ vysvetľuje. Majitelia ich musia nadobudnúť legálne (odchov v zajatí) a podľa príslušnosti k druhu je potrebné viesť zákonom stanovenú evidenciu, tiež nahlásiť jedinca na okresný úrad. „Ak ju chceme aj cvičiť, kŕmiť a nosiť na rukavici, musíme mať sokoliarske skúšky a byť členom sokoliarskeho klubu, keďže podľa zákona sa akákoľvek manipulácia s dravcom mimo voliéry berie ako sokoliarsky výcvik,“ vysvetľuje.
Považuje ich za fascinujúce
Sovy sú vraj fascinujúce zvieratá. „S výnimkou Antarktídy sa vyskytujú na všetkých kontinentoch sveta. Ide o mäsožravé vtáky, existuje viac ako 200 druhov. Patria k tým s najdokonalejším mozgom a najrozvinutejšou mozgovou sústavou,“ dozvedáme sa. Zároveň aj to, že nie nadarmo sa sovy v európskej kultúre spájajú s múdrosťou. Lovia predovšetkým za súmraku a v noci. Majú na to prispôsobené telo rôznymi adaptáciami. Zahnutý zobák im slúži na porciovanie koristi a dlhé zahnuté pazúry na jej ulovenie. Majú výborný zrak. Oči sú teleskopického typu, prispôsobené videniu pri minimálnom svetle. Zatiaľ čo na diaľku vidia veľmi dobre, na blízko nedokážu pre nehybnosť očí zamieriť. Okolo zobáka však majú štetinkové perie – vibrisy, ktoré im slúži napríklad pri trhaní potravy ako hmatový orgán. Hlavu dokážu otočiť o 270 stupňov. Majú tiež veľmi dobre vyvinutý sluch.
Jedno ucho majú vyššie
Citlivosť sluchu u sov je výrazne väčšia ako pri iných vtákoch. Umožňuje im lokalizovať korisť len pomocou sluchu. K tomu im napomáha to, že majú jedno ucho vyššie ako druhé. Vedia teda rozlíšiť zvuky od pískania myší, až po samotný hlboký hlas húkajúcej sovy.
„Majú nenápadné „maskovacie“ sfarbenie a ich výnimočne mäkké perie im umožňuje úplne tichý let. Lovia prepadovým spôsobom – vyčkávajú na strome, potom zlietnu na nič netušiacu korisť,“ vysvetľuje. Vzápätí dodáva, že sú veľmi dôležitou súčasťou prírody. Napríklad tým, že lovia hlodavce na poliach či na sídliskách, stávajú sa veľmi užitočnými pomocníkmi aj pre človeka.
„S mojimi sovami sa venujem ekovýchove v rámci skupiny Sovy spod Javorníkov. Chceme ľuďom priblížiť tieto úžasné stvorenia a napomôcť tak ich ochrane vo voľnej prírode,“ dodáva. Navštevujú s nimi škôlky, školy, hrady i rôzne podujatia a posúvajú informácie o nich ďalej. Pre ľudí je vraj možnosť vidieť či dotknúť sa sovy obrovským zážitkom.
KTO JE ALŽBETA FODOROVÁ
Má dvadsaťštyri rokov, pochádza z Rimavskej Soboty, žije v Kysuckom Lieskovci s priateľom. Študuje na Technickej univerzite vo Zvolene na inžinierskom stupni v oblasti ochrany prírody, zároveň pracuje na Okresnom úrade v Žiline.
