Rok 2018 sa pomaly ale isto blíži ku koncu. Množstvo významných úspechov v ňom opäť zaznamenal Ladislav Sventek zo Skalitého, ktorý uspel na majstrovstvách sveta či Európy v extrémne náročných pretekoch... Viac sa už dočítate v nasledujúcom rozhovore...
Rok 2018 sa pomaly ale isto chýli ku koncu. Aký bol z vášho pohľadu?
- Rok 2018 som začal celkom úspešne. Na úvod som absolvoval trénerské a masérske kurzy, čomu sa chcem v budúcnosti aj venovať. Úvod sezóny som začal trocha rýchlejšími behmi a na halových majstrovstvách Slovenska veteránov sa mi podarilo s prehľadom zvíťaziť na trati 800 m (veteráni bez rozdielu veku) v kvalitnom čase len kúsok od slovenského rekordu na tejto trati. Celkom ma to povzbudilo a chystal som sa na majstrovstvá Európy veteránov do Španielska, kde som sa už chcel dostať pod hranicu slovenského rekordu v mojej kategórii na 800 i 1500 m, čo bolo celkom reálne. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Prišlo zranenie /ostroha na ľavej nohe - klasické atletické zranenie), ktoré mi to znemožnilo. Nasledovala niekoľkomesačná tréningová prestávka, ktorú som si občas spestril prekážkovými behmi, kde sa mi podarilo vyhrať vo svojej vekovke všetky preteky Spartan Race. Tým som sa venoval v podstate celú sezónu, aj keď v podstate bez kvalitného bežeckého tréningu.
V roku 2017 ste suverénne dominovali na európskych i svetových šampionátoch Spartan Race i OCR v kategórii M50. Ako sa vám darilo v tomto roku?
- V minulo roku som trocha šokoval, lebo na pretekoch OCR som mal v podstate premiéru, ale všetky preteky sa mi podarilo vyhrať s obrovským náskokom. Niekedy som mal náskok až 40 minút, či už na majstrovstvách Európy v Holandsku, alebo na majstrovstvách sveta OCR v Kanade. A to na tratiach 3 km - SPRINT i 15 km – SUPER. V tomto roku to bolo už troška inak, hlavne vzhľadom k tomu zraneniu. Prvý dôležitý test boli majstrovstvá Európy OCR v Dánsku. Tie skončili veľkým organizačným trapasom, keď organizátori postavili extrémne náročné prekážky, ktoré dokázalo zvládnuť v limite len veľmi málo pretekárov. Napríklad medzi ženami len dve. Jedna v kategórii ELITE a jedna v kategórii AGE. Celkovo preteky dokončili len štyri percentá pretekárov.
V tombole bude aj podpísaný dres Mareka Hamšíka Čítajte Ja som patril k tým šťastnejším pretekárom, ktorí preteky na 15 – kilometrovej trati dokončili. Do cieľa som dobehol z našej vekovej vlny na prvom mieste s náskokom vyše štyroch minút – v podstate systémom štart – cieľ. Pri vyhlasovaní však napokon dekorovali na prvom mieste anglického pretekára, ktorý s nami vôbec neštartoval vo vekovej vlne. Tento šampionát mal totiž dosť veľa trapasov...
Hneď po týchto pretekoch sme sa presunuli do Francúzska pod masív Mount Blanc, kde sa v krásnom prostredí konali Majstrovstvá Európy Spartan Race. Vedel som, že to bude veľmi náročné, lebo k favoritom iste patril aj domáci pretekár Patrice Bruneteau, s ktorým sme priatelia a bol vo vynikajúcej bežeckej forme. Na náročnej trati s dĺžkou asi 25 km sa mi nakoniec podarilo zvíťaziť, keď som bol v náročných stúpaniach na tom lepšie a hlavne oveľa lepšie som zvládol prekážky. Patrice nakoniec dobehol asi 12 minút za mnou na druhom mieste.
A čo svetové šampionáty?
- Vrcholom sezóny boli samozrejme svetové šampionáty. Mal som to v druhej časti sezóny veľmi nabité. Podarilo sa mi povyhrávať v mojej kategórii všetky domáce i zahraničné podujatia – napríklad i náročné podujatia Trifecta Brašov Rumunsko a Trifecta Kubinská hoľa (bolo treba bežať a vyhrať 3 závody za 2 dni), ale napríklad aj extra náročné Spartan ULTRA Valča, kde som sa kvalifikoval aj na Majstrovstvá sveta Spartan Race ultra na Islande. Svetové šampionáty sa konali koncom roka a v priebehu jedného mesiaca ma čakali štyri svetové šampionáty. Prvý už tradične v Lake Tahoe v Kalifornii, potom majstrovstvá sveta OCR na krátkej i dlhej trati v Anglicku a napokon majstrovstvá sveta Spartan Race Trifecta v gréckej Sparte.
V Kalifornii ste boli už tretíkrát za sebou. Vždy sa vám tu podarilo vo svojej vekovke vyhrať. Ako to dopadlo teraz?
- Po ultra sa mi obnovilo zranenie, musel som ho liečiť a podniknúť aj razantnejší zákrok len týždeň pred šampionátom. Vedel som, že to bude oveľa náročnejšie, lebo teraz v Amerike žiari v mojej vekovke Eduard Korat z Kalifornie, ktorý to vyhráva podobne ako ja v Európe všetko a ako domáci bude iste patriť k TOP favoritom. S Eduardom sa poznáme, pred pretekmi ma vyhľadal, zaželali sme si veľa šťastia a povedal som mu, že by som bol celkom rád, keby vyhral a ja dobehol hneď za ním. V Kalifornii sa beží v nadmorskej výške 2000 -2700 metrov nad morom, takže treba byť aj dobre aklimatizovaný. Tentokrát bolo ale aj dosť zima, po prvom výbehu som si vypracoval celkom sľubný náskok a naháňal som sa s kanadským pretekárom, vo výške 2700 metrov sa plávalo, poriadne som tam premrzol a dve ďalšie prekážky som nezvládol, lebo som nemal cit v ruke. Kanaďan áno a získal asi 6-minútový náskok. Po náročných prekážkach som ho po prvom zbehu dobehol a opäť sme sa naháňali. V druhej časti pretekov som však už išiel bezchybne a získal na neho asi 8 minút. Do cieľa som dobiehal s pocitom, že som prvý, ale v cieli ma už čakal Eduard, ktorý išiel preteky bezchybne a ani som si nevšimol, že ma v trestnej zóne obehol. Ale nakoniec som tento výsledok aj očakával, takže to bolo celkom super.
Svetový šampionát OCR sa konal po prvý raz v Anglicku. Aká bola trať a podmienky?
- Áno, svetový šampionát sa posledné roky konal na americkom kontinente, tentokrát ho ale presunuli do Anglicka. Bežalo sa v tréningovom centre neďaleko Londýna. Vedel som, že tu budú vynikajúci hlavne Angličania, lebo na tejto trati trénujú a dobre to tu poznajú. A znalosť terénu a prekážok je na týchto šampionátoch veľmi podstatná. A to sa aj potvrdilo, Angličania tu skutočne aj dominovali. Na 3-kilometrovej trati s asi 20 prekážkami to bolo cítiť obzvlášť. Bežali sme po 10-členných skupinkách a rozhodoval čas. Snažil som sa ísť prekážky na istotu, aby som nemusel opakovať a tomu som prispôsobil aj bežecké tempo. Prekážky som zvládol všetky na prvý pokus a mal som z toho výborný pocit. V prvej chvíli ma aj veľmi potešilo druhé miesto, kým som nezbadal, že od prvej priečky ma delia len 2 sekundy. Lebo rezervy v behu beli celkom veľké. Na druhý deň sa bežali preteky SUPER na vyše 15-kilometrov so 100 prekážkami. Veľmi som sa na preteky tešil, lebo som si to chcel vynahradiť, lebo už sme išli všetci spoločne. Prekážky som všetky úspešne zvládol bez problémov a už od začiatku som sa odpútal od svojich súperov. V cieli tejto kráľovskej disciplíny som mal nakoniec náskok 12 minút.
Posledné svetové podujatie sa konalo v legendárnej Sparte. Aká bola atmosféra?
- Majstrovstvá sveta Spartan Trifecta v Sparte sa určite každému účastníkovi navždy vryli do pamäte. A obzvlášť mne. Bol som tu aj v úlohe vedúceho slovenskej výpravy a vlajkonosiča. A preteky dopadli pre mňa ako vo sne. Majstrovstvá pozostávali z troch náročných pretekov, ktoré absolvovali pretekári počas dvoch dní. Na úvod to boli preteky SUPER na 18-kilometrovej trati s prevýšením 500 m a asi s 30 prekážkami. Asi dve hodiny po týchto pretekov nasledoval SPRINT na 8–kilometrovej trati s prevýšením 20 m a 20 prekážkami a na druhý deň čakal na pretekárov náročný Beast na 30-kilimetrovej trati s prevýšením 1000 m a asi 40 prekážkami. Všetky trate viedli exponovaným horským terénom, veľa sa bežalo vo vode a v bažinách. Na pretekoch sa predstavila svetová špička v tomto športe, lebo sa súťažilo o prémiu jeden milión dolárov, kde bol v hre už len jediný kandidát Jonathan Albon z Anglicka, ktorý bezpečne zvíťazil a k získaniu tejto atraktívnej prémie mu ostalo už len vyhrať 24-hodinové preteky Ultra na Islande. Okrem toho sa súťažilo aj o atraktívne prémie 25 tisíc euro, ktoré mohol získať elitný pretekár, ktorý vyhrá všetky tri preteky. To sa však v tejto kategórii nikomu nepodarilo, lebo Zuzane Kocumovej z ČR i Janathanovi Albonovi chýbalo trocha šťastia, keď nezvládli záverečné prekážky a mali tak na svojom konte len dve víťazstvá. Mne sa to síce podarilo celkom suverénne, ale bolo to v kategórii AGE, na ktorú sa však táto prémia nevyťahovala. Zvíťazil som s celkovým náskokom skoro 50 minút! Nestratili sa ani ďalší Slováci a na centrálnom námestí v Sparte znela aj slovenská hymna vďaka Janke Pepovej, víťazke ELITE SPRINT, s ktorou sme spoločne absolvovali aj Ameriku a Anglicko.
Je koniec roka. Aké sú plány na ten ďalší?
- Už som sa poučil, že netreba mať až také veľké plány, lebo ak nie je človek fit, tak sa takéto preteky nedajú vyhrávať. Takže teraz mám pár mesiacov oddych, odchádzam čosi zarobiť na tieto cesty do zahraničia, lebo tento šport je veľmi finančne náročný. A ak všetko bude klapať, chcel by som si to zopakovať aj na budúci rok. Svetové šampionáty sa budú konať na tých istých miestach, takže to už veľmi dobre poznám. A mám tu aj veľa priateľov, s ktorými sa chcem zase stretnúť.
Môžeme vidieť niečo podobné aj na Kysuciach?
- Tento šport je finančne i organizačne veľmi náročný, takže to závisí aj od sponzorov a partnerov. Chcel by som, aby sa aj budúci rok konal GORALMAN – v Čadci, ale skúsime niečo obdobné v štýle Ninja faktor asi aj v Skalitom, prípadne v iných mestách. Závisí to aj záujmu. Ale chystáme sa na Skalitom aj v rámci cezhraničnej spolupráce s Poľskom vybudovať niečo podobné, ako majú bežne v západnej Európe. Na Slovensku nič také neexistuje, aj keď patrí k svetovej špičke v tomto športe, ktorý má ambíciu dostať sa aj na Olympijské hry.
