Atletika učí deti behať čo najrýchlejšie, ale aj najdlhšie, skočiť čo najviac do diaľky či do výšky, hádzať disk, kladivo, granát... Hovorí sa jej kráľovná športu. Nečudo, veď vychádza z prirodzeného pohybu človeka, výrazne ovplyvňuje telesnú zdatnosť detí i dospelých. Je ideálnym odrazovým mostíkom do iných športových odvetví.
Neoklame ani jednu sériu, hovorí o majsterke Slovenska Peter Papík Čítajte O superlatívoch atletiky by sme mohli hovoriť večne. Z mesta Čadca tento šport takmer úplne zmizol a zdalo sa, že o atletike môžu deti v Čadci a okolí len a len snívať.
V roku 2016 sa však Jozef Majerík rozhodol, že sa spoločne s ďalšími dobrovoľníkmi opäť pustí do výchovy talentov. Netrvalo dlho a Čadca sa zaradila opäť medzi významné kluby, ktoré produkujú talentované deti a získavajú popredné umiestnenia na celoslovenských súťažiach...
Po niekoľkoročnej odmlke sa vám podarilo znovu zrodiť čadčiansku atletiku. Čo vás primälo k rozhodnutiu, aby ste sa do toho opäť pustili?
– V prvom rade mi bolo a je smutno, keď vidím, v akom stave je športový areál. Atletická dráha chátra. Beriem to tak, že výsledky presvedčia okolie a zodpovedných ľudí, aby sme spoločne šli za vybudovaním tartanovej dráhy. Ďalším dôvodom je fakt, že sa konečne zmenil zákon o športe, kde je zadefinované, že 15 percent finančných prostriedkov z rozpočtu jednotlivých zväzov musí ísť na mládež. Keď sme kedysi robili atletiku, z Bratislavy sme dostali financie na členskú základňu. To však časom padlo. Nikto kluby nepodporil, a tak sa to postupne rozpadlo. Teraz je možnosť získať peniaze na náklady či základné pomôcky a prevádzku klubu. Nie je to veľa, vychádza to asi 37 eur na jedného mladého atléta. Ale spoločnými silami s príspevkom mesta, rodičov, sponzorov a dvoch percent sa to snažíme dať dohromady.
Začínali ste, takpovediac, od nuly...
– Od začiatku mám jasnú víziu. Viem presne, čo a ako chcem robiť. Idem jasne za svojím cieľom, ale pekne pomaly krok po kroku. Moja odbornosť a špecializácia je vyhľadávanie talentov. A presne to ma aj napĺňa. Považujem sa aj za odborníka v teórii všeobecnej športovej prípravy. V roku 2016, keď sme sa rozhodli opäť naštartovať atletiku v Čadci, som spustil okresnú atletickú ligu v spolupráci s centrom voľného času a s okolitými základnými školami. Išlo o projekt, kedy sme dostali deti zo škôl na jedno miesto. Pozreli sme si ich výkony, vybrali talenty a postavili ich do stredoslovenskej súťaže, kde nás o prvé miesto obrala administratívna chyba. Žiaľ, do projektu sa nezapojili školy z Čadce, nakoľko mali nabitý program. Vlani som tak už urobil „len“ jesenný trojboj. Plánujeme zorganizovať aj zimnú a jarnú súťaž, kde chceme dotiahnuť školy, ktoré s nami zatiaľ nespolupracujú na takej úrovni, akú by som si želal.
Spomenuli ste, že sa špecializujete na vyhľadávanie talentov. Koho možno považovať za nadaného, talentovaného atléta?
– Tých faktorov je viac. V prvom rade musí dieťa chcieť, bez toho to, jednoducho, nejde. A potom mu musíte ukázať tú správnu cestu. Veľmi dôležití sú rodičia. Keď vidia, že dieťa chce, musia ho v tom danom športovom odvetví podporiť. V neposlednom rade je dôležitý učiteľ, ktorý tiež môže pomôcť a odporučiť rodičom, aby svoje dieťa dali včas na šport, v ktorom vyniká. Takže, tá spolupráca rodiča, školy a športového klubu musí fungovať. Samozrejme, potom už je len a len na deťoch, ako svoj talent rozvinú.
Hovorí sa, že deti boli kedysi talentovanejšie. Potvrdíte nám to?
– Je to pravda. Kedysi sa viac športovalo, behalo. Keď sa dieťa narodí, musí sa naučiť chodiť. My zas musíme neskôr učiť deti behať. Ich beh občas pripomína skákanie. Učíme ich atletickú abecedu, ukazujeme im, ako pracovať s rukami, nohami, ako zladiť jednotlivé pohyby. Podobné je to s rôznymi hodmi. Kedysi sme odmala hádzali kamene cez Kysucu. Dnes niektoré deti nevedia správne hádzať, nemajú švih. Ale všetko sa dá tréningom naučiť.
Od koľkých rokov sa u vás deti venujú atletike?
– Je to individuálne, ale určite je lepšie začať skôr ako neskôr. S deťmi, ktoré patria do tej najmladšej kategórie, sa môžeme viac-menej len hrať. V tomto smere je veľmi nápomocný projekt Detskej atletiky, v rámci ktorého sme urobili, takpovediac, korešpondenčnú súťaž. Deti otestuje na svojej škole učiteľ, zapíše si výsledky a tie zašle nášmu klubu. Rodičom najtalentovanejších detí následne daný učiteľ odporučí, aby sa prihlásili a zaregistrovali do Slovenského atletického zväzu. Aj týmto spôsobom rozširujeme našu základňu a postupne pozývame deti, aby sa nám prišli ukázať na tréning. Potom ich zapájame do tréningového procesu. U tých menších je to, samozrejme, takou hravou formou.
Ako vyzerá tréning o niečo starších detí? Je to o veľkej drine?
– U detí je celkovo dôležité, aby veľa cvičili gymnastiku, posilňovali chrbticu, robili strečing. Všetko ale so svojou váhou. Maximálne hádžeme medicinbalom. Keď deti rastú, žiadne činky nepotrebujú. U nás v klube v žiadnom prípade netlačíme na výsledky, ale na správny rozvoj našich zverencov. Ani v behoch, v ktorých dosahujeme pozoruhodné výsledky, sme ešte stále nezačali s vytrvalosťou a nejakými tempovými behmi. Zameriavame sa na maximálny rozvoj rýchlosti. Hľadáme rýchlostné typy, cvičíme štarty z rôznych polôh. Veď rozvoj rýchlosti je ideálny vo veku mladšieho žiactva, potom to je stále a stále komplikovanejšie. Deti sa takto postupne zlepšujú, cibria si techniku. Snažíme sa, aby po istej dobe a úspechoch v nižších kategóriách nevyhoreli. Chceme, aby svoj vrchol začali dosahovať od 17 – 18 rokov.
Fungujete len od roku 2016, napriek tomu sa váš klub veľmi rýchlo rozrastá. Kto vám pomáha s tréningovým procesom?
– Tu by som chcel vyzdvihnúť vynikajúcu spoluprácu s niektorými základnými školami. Konkrétne so školami v Starej Bystrici, Novej Bystrici, Zborove nad Bystricou, Svrčinovci, Čiernom, na školách Komenského a Rázusova v Čadci, ale aj spoluprácu so školami v Rakovej, Staškove, Olešnej, Vysokej, Korni a v Makove. Čo sa týka trénerov, s behmi mi pomáha Hanka Balošáková. So skokmi mi občas pomôže Miro Kardoš, ale aj Hanka Skorková. Lenka Hrušková (za slobodna Zadubilová), ktorá sem prišla zo Skalice, je tiež dôležitou súčasťou klubu. Ďalej máme vyškolených trénerov detskej atletiky, ktorí absolvovali krátke školenie na prácu s deťmi. V minulosti to robili juniorky Kristina Trebulová a Barbora Kubašková, no tie odišli za vysokou školou. Teraz to prebrali Daniela Vorková, Veronika Kuricová, Veronika Šprláková, Zuzka Hrabcová, ktorá trénuje pravidelnejšie, a predseda klubu Jozef Jánošík. Na súťažiach, kde chodíme naozaj v početnom zastúpení, sa vždy môžem oprieť o rodičov Jozefa Jánošíka a Radima Lukašíka.
Poďme ešte k vašim úspechom. Čo všetko sa vám v roku 2018 podarilo dosiahnuť?
– Ja osobne si cením najmä výkonnostný rast dievčat a chlapcov. Nechcem príliš menovať, aby som niekoho neurazil. Každý, kto posunul latku svojich výkonov vpred, je pre nás trénerov víťazom. Čo sa týka tých úspešnejších, u chlapcov je na stredné trate výborný Michal Fuchs, ktorý je majstrom stredného Slovenska na 1000 metrov. Darí sa aj Tadeášovi Korenčíkovi. Obaja boli absolútnou špičkou v najmladšom žiactve. U dievčat je výborná Nina Gerátová, ktorá skončila tretia v celoslovenskom finále Čokoládovej tretry, v rámci kraja zvíťazila. V dobrom svetle sa ukazuje Stanka Trlíková, ktorá bojovala ako najmladšia žiačka medzi mladšími žiačkami. Výborná je aj Tamara Drabinová. Práve tieto dievčatá sa pričinili o to, že na štafete 4 x 600 metrov v rámci finále v cezpoľnom behu sme ako tím udávali tempo od štartu až do cieľa. Vo veku mladšieho žiactva sú našimi perlami Nicol Jánošíková, šprintérka, ktorá bola strieborná na majstrovstvách Slovenska v hale na 60 metrov. Simona Kubošná obsadila piate miesto vo finále na 60 metrov. Má aj na viac, nakoľko má skvelú štartovú reakciu. Nemôžeme zabudnúť ani na Beátu Lukašíkovú, ktorá v behu na 1500 metrov skončila na peknej štvrtej pozícii. Výkonnostne rastú aj vrhačky. Spomenul by som tu Ninu Baculákovú, ale aj staršie žiačky idú výkonnostne hore, hoci na medailu ešte nedosiahli. Ich šance prídu ale v roku 2019, keď nebudú musieť súperiť s o rok staršími dievčatami. Aj v kategórii junioriek a žien do 21 rokov máme želiezka v ohni. Daniela Vorková získala bronz v behu na 5000 metrov, Kristína Trebulová brala dokonca striebro. Vorková pridala ešte striebro v behu na 10 km. Medzi ženami je výborná Radka Prívarová, ktorá zlepšila svoj výkon na maratóne skoro o 20 sekúnd a v Košiciach skončila siedma. Máme aj mužov, no tí netrénujú pravidelne. Patrik Rehák zabehne desinu za 34 minút, no kvôli pracovnej vyťaženosti nemôže viac trénovať a zlepšovať sa. Veľmi slušne behá aj Michal Mikula, ktorý sa tlačí na dlhšie trate, no ja ho, naopak, vidím skôr na tých kratších.
