Keď sa hovorí o koníčkoch, ako chlapec mal takého aj súčasný nitriansky biskup, kysucký rodák Viliam Judák. So svojimi kamarátmi robil betlehemy.
Vraví, že to bolo v čase, keď mal 7 až 14 rokov. Len čo začal advent a s ním spojené čarokrásne obdobie očakávania, vždy vraj túžil, rovnako ako jeho kamaráti, zhotoviť si betlehem.
Usilovne zháňali materiál, predovšetkým to muselo byť dobré lepidlo, najlepšie „kanagon“. „Poruke musela byť zásoba špajdlí, ktoré sa podarilo zachrániť od zabíjačky. Figúrky zvierat bolo v tých časoch ťažko zohnať, dokonca každá stála až dve koruny (!). Potrebné boli aj šišky zo stromov, ktoré sa dali použiť na výrobu strechy. Samozrejme, mach, ktorým sa vystlala podlaha betlehema a jeho okolia,“ spomína.

Najťažšie bolo podľa neho zhotoviť postavy svätej rodiny, ktoré často nahrádzali malé porcelánové sošky, alebo tie, ktoré vystrihli z pohľadnice.
Samotné Jezuliatko nahrádzali bábikou, ktorú, ako vraví, veru nebolo od sestier ľahké získať. Nemohli chýbať ani anjeli a skoro vždy skomolený latinský nápis: „Gloria in excelsis Deo“.
„Osvetlenie maštaľky bolo vždy veľmi dôležité. Zdrojom bola 4,5 V batéria, ktorá bola úzkoprofilovým tovarom a prinášali ju chlapi pracujúci v Ostrave. Ak sa podarilo ešte blikajúce svetlo, išlo o výhru. Aj keď to bolo často veľmi primitívne, bol to „môj“ či „náš“ betlehem, ktorý sa nevyrovnal ani tým najkrajším, aké som kedy videl,“ vraví. Dodáva, že dnes ich už síce nevyrába, stále je však ich obdivovateľom. Pred pár rokmi na výstave betlehemov v Kysuckom múzeu v Čadci bol aj jeden od biskupa Judáka. Priniesol si ho z Kene.