ČADCA. Osud čadčianskej Sloveny, neskôr Pratexu, bol naozaj pohnutý a poznačil životy stoviek ľudí. Výrobu v starej textilke, ktorá fungovala v Čadci od roku 1905, zrušili v roku 1922 a stroje odviezli do bývalej Juhoslávie. Obnovili ju v máji 1946 na strojoch privezených z Krnova.
Závod, ktorý patril pod podnik Slovena Žilina, zamestnával spočiatku 600 ľudí, z toho 440 žien. Postupne sa strojový park obnovoval a rozširoval. V Čadci sa vyrábali oblekové, pletené, nábytkové látky, tiež aerotermické prikrývky. V roku 1975 dokončili nový textilný kombinát na výrobu česanej priadze. V roku 1982 mal už viac ako 2000 pracovníkov a tento stav sa udržal až do roku 1990, keď sa stal obeťou privatizačných záujmov.
Sedemsto ľudí zostalo na dlažbe
Závod Pratex Čadca, ktorý bol nástupcom Sloveny, skončil výrobu v roku 1999. Po vytunelovaní textilky zostalo na dlažbe 700 ľudí, ktorým firma, ktorá sa dostala do konkurzu, dlhovala na nevyplatených mzdách a odstupnom približne 10 miliónov korún. Zamestnancom nepomohla ani hladovka, pre ktorú sa rozhodli krátko po tom, ako nedostali svoje mzdy a nemali z čoho uživiť svoje rodiny.
Čakali vyše deväť rokov
Až začiatkom roku 2006 sa ukončil súdny spor. Ďalšie dva roky predávala správkyňa konkurznej podstaty majetok. Bývalí zamestnanci Pratexu sa v roku 2008 obrátili na Najvyšší súd SR, tiež ministra spravodlivosti. Konkurz Pratexu Čadca dospel konečne k uzneseniu. Pratexáci sa po vyše deviatich rokoch (v októbri 2008) dočkali svojich výplat a odstupného. Stalo sa tak vďaka tomu, že parlament zmenil zákon a jeho novelou dal nároky bývalých zamestnancov skrachovaných podnikov zo štvrtej do druhej skupiny nárokujúcich si veriteľov.
Prečítajte si tiež: Na zemiaky Kysučania stále nedajú dopustiť Čítajte V textilke odpracovali celé roky
Osudy zamestnancov, ktorí v roku 1999 zostali bez práce i peňazí, boli skutočne dojímavé. „Ocitli sme sa na ulici, dali nám akurát tisíckorunovú zálohu. S tým sme mali uživiť rodiny,“ s rozhorčením v hlase spomínajú bývalé „Pratexáčky“. Súčasne aj na to, ako ich rodiny čakali na peniaze každé Vianoce či Veľkú noc.
Pani Emília z Čadce pracovala vo fabrike ako tkáčka 28 rokov, jej manžel Ján o dva roky viac. Po tom, ako ich prepustili, boli načas odkázaní len na sociálnu výpomoc. Podobný osud stihol aj jej kolegyňu Alžbetu, ktorá si za strojom „odkrútila“ dvadsaťjeden rokov. Keď prišla v marci 1999 o prácu, dostala prvé peniaze - podporu v nezamestnanosti, až po troch mesiacoch. Z čoho má živiť seba i svojho vtedy 17- ročného syna, jej nikto nepovedal. Tri mesiace bola bez príjmu, musela si požičať. Bývalá pradiarka Jozefa odpracovala v textilke 38 rokov. Bola v nej zamestnaná od svojich ani nie šestnástich rokov. Prepustili ju krátko pred dôchodkom.
Dvadsaťdva rokov bola pletiarkou Marta. Jóbova zvesť o prepustení ju zastihla na materskej dovolenke. Dieťatko malo vtedy pol roka a ona namiesto príjemných povinností musela rozmýšľať nad tým, „čo ďalej“.
