Dnes 21. februára uplynul rok od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Šéf portálu, pre ktorý Kuciak pracoval, v rozhovore odpovedá na otázky o knihe Umlčaní, hovorí, aký bol tento rok preňho, či verí v štátne orgány a vyšetrenie vraždy a či mu písala Alena Zsuzsová.
Knihu Umlčaní, príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, s kolegami propagujete na webe, robíte besedy, objavujú sa komentáre, že takto na ich nešťastí zarábate. Ako to ľuďom vysvetľujete?
Prečítajte si tiež: Učiteľky: Ján Kuciak žil tak, aby sa každému mohol pozrieť do očí Čítajte "Ja to nekomentujem. Samozrejme, že tá kniha sa predáva, stála nejaké náklady a my sme zadeklarovali, čoho sa držíme, že stopercentne všetko ide na investigatívnu žurnalistiku. Zaplatí sa za tlač, distribúciu, nie sú tam žiadne autorské honoráre, z toho nikto nemá žiaden príjem. Knihu sme dali našim podporovateľom, ktorí nám platia mesačne za to, že sme nezamkli web úplne na tvrdo. Všetky tie peniaze ostávajú na investigatívu. Pre mňa to je rozumnejšie riešenie, ako zamknúť obsah a povedať, zaplaťte, inak si nič neprečítate. Hľadáme riešenie, ako financovať investigatívu v časoch, keď nám štát a firmy, ktoré sú pod kontrolou finančných skupín stopli inzerciu, ktorá sa bežne dáva do médií."
Ako dobre ste sa poznali s Janom, poznali ste aj jeho partnerku? Ako prebiehal zber informácií do knihy?
"S Janom sme boli kamoši, Martinu som nepoznal. Z knihy som robil v podstate celý začiatok, prišiel som do Štiavnika, tam som sa stretol s rodičmi a súrodencami, rozprávali sme sa o ňom, spomínali, hodnotili. Vypadol z toho Janov životný príbeh až po tú časť, keď išiel pracovať ako novinár. Iný kolega riešil Martinin život, ďalší Martininu prácu, Janove štúdium. Kniha je kompilátom viacerých príbehov."
Aké boli Janove novinárske začiatky?
"Hrozné (smiech). Spočiatku som vôbec nechápal, čo robí. Robil s databázami a zdrojmi, ktoré boli pre mňa úplne nepochopiteľné. Ja, aby som získal informácie, potreboval som sa stretnúť s ľuďmi. Jano potreboval hľadieť do počítača. To bol úplne iný druh žurnalistiky.
Zistenia, s ktorými prichádzal, boli ťažko pochopiteľné, čo tým vlastne sleduje. Ľudia ako Kočner robia komplikované karoselové obchody medzi viacerými firmami na Slovensku alebo v zahraničí, kde sú nastrčené biele kone. Tie firmy vznikajú a zanikajú veľmi rýchlo aby za sebou zamietli stopy. Kuciak toto všetko vedel nájsť a dať to do súvislostí.
My sme museli nájsť cestu, ako jeho zistenia pretaviť do zrozumiteľných textov a infografík. Poviem to takto, keď sa Jano naučil písať tak, aby bol pochopiteľný, tak ho zavraždili. V poslednom období už vedel, ako dať komplikované informácie na papier tak, aby ich pochopili aj ľudia, ktorí nemajú ekonomické vzdelanie a chceli čítať kauzu ako príbeh."
Podarilo sa niekomu Jána pracovne nahradiť?
"Jano bol výnimočný, nahradiť sa ho úplne nedá, no makáme na tom, aby sme to dokázali."
Po vražde Jána a Martiny vznikol medzinárodný investigatívny tím, čím sa zaoberal?
"Zaoberal sa talianskou stopou, kde sme riešili prepojenie nominantov SMER-u z východného Slovenska na eurofondy a organizovaný zločin. Taktiež sme spoločne pátrali po albánsko-macedónskych skupinách, ktoré sú podozrivé z obchodovania s drogami a po ich vplyve na biznis na Slovensku, biznis s Vadalom a s Talianmi. Robili sme spoločne asi na pätnástich – dvadsiatich témach."
Bude tento tím spolupracovať naďalej?
"Spolupracujeme, ale nestretávame sa tak často, ako na začiatku.
Prečo? Nie je na to čas, alebo nechcete?
- Principiálne sme stále konkurenti. S konkurentom si nesadnete a nedohodujete, čo idete robiť, no pri niektorých témach sa spájame."
Ako takáto spolupráca s konkurenciou prebieha? Konkurenčná redakcia zistí niečo závažné a podelí sa o informáciu bez nároku na autorské práva? Je to bežná prax?
"Nebola to bežná prax, vtedy to bolo niečo mimoriadne, s tým, že pokiaľ si to daná téma žiada, robíme to tak doposiaľ. Vražda nás, samozrejme spojila, no ani predtým sme neboli nepriatelia. My sme s Kuciakom chceli novinárov spájať, hovorili sme o dobrej medziredakčnej spolupráci, pretože tak to chodí aj v zahraničí. S konkurenčnými redakciami sme spolupracovali aj predtým, dohodili si údaje, no nikdy to nemalo tak organizovaný charakter ako po vražde."
Ak novinár zistí dôležitú informáciu a posunie ju kolegovi, pričom mu neplynú z toho autorské zásluhy, autor toho zistenia sa nehnevá?
"Nehnevá sa, inak by túto informáciu neposunul. Následne sa dohodneme, že s článkom vyjdeme v jeden deň, v určitej hodine všetci naraz. To sa stalo v prípade posledného Kuciakovho textu o Talianoch. Naraz ho vypublikovali všetky médiá na Slovensku a mnoho médií v zahraničí. Len na našom webe to čítalo 1,2 milióna ľudí."
21. februára uplynie rok od vraždy. Aký bol ten rok? Čo sa na Slovensku zmenilo?
"Hrozný. No neviem, či sa niečo zmenilo. Nemám informácie ani z Kysúc, ani zo Žiliny, ani z východu..."
Minimálne prieskum hovorí, že po odhaleniach okolo vraždy ľudia viac veria polícii...
"To je dobré. Pokiaľ chceme žiť v demokratickej právnej spoločnosti, musíme veriť v inštitúcie. Vláda, parlament, polícia, prokuratúra, súdnictvo, by nám mali spravovať krajinu. Pokiaľ zlyhávajú, je to problém. No inštitúcie zvyčajne tvoria jednotlivci a niekedy aj jednotlivci, ktorí sú šikanovaní svojimi šéfmi, vedia spraviť kus dobrej roboty. Inštitúcie sa, zdá sa, trochu upratali a sú funkčnejšie, polícia ukazuje, že dokáže vyšetrovať aj vraždu novinárov a v pomerne rýchlom čase."
Vy veríte polícii?
"Ja som jej neprestal veriť nikdy. Povedzme, že Tibor Gašpar bol zlý policajný prezident, ktorý tam nemal čo robiť, bol blízko Bödörovcom, pre mňa bol úplne nedôveryhodný. Ale kvôli Tiborovi Gašparovi nepoviem, že celá polícia je nedôveryhodná.
Spoznal som dobrých vyšetrovateľov, dobrých policajtov, analytikov. Ľudia, ktorí sa starali o našu bezpečnosť po vražde, boli profesionáli, ktorí nám každý deň dokazovali, že to robia preto, aby nás chránili, nie preto, že ich tam poslali šéfovia.
Je to dostatočný dôvod aby som sa utvrdzoval, že polícia ako inštitúcia musí mať moju dôveru. A, samozrejme, verím, že vraždu vyšetria, že sú na dobrej stope a že zodpovední budú postavení pred súd. Otázka je, čo urobia prokurátori a čo urobí súdnictvo."
Po tomto roku ako prebieha práca investigatívca? Ste opatrnejší?
"Je viacero spôsobov, ako sa snažíme chrániť, určite sme opatrnejší. Povedané veľmi hlúpo, zistili sme, že nie sme nesmrteľní. Nikto nepredpokladal, že nás bude chcieť niekto vraždiť. Povedali sme si, že sa musíme viac navzájom kontrolovať, aj to je dôvod, prečo si vymieňame informácie. Ľudia, ktorí by sa nás chceli zbaviť, musia pochopiť, že informácie nemá jeden človek, ale majú ich viacerí."
Marian Kočner si najal Petra Tótha aby sledoval aj iných novinárov okrem Kuciaka. Mohlo dôjsť k tomu, že by postupne boli zavraždení aj iní novinári?
"Nie. Nebol zámer ich vraždiť, bol zámer ich kompromitovať. Kočner to povedal na svojej stránke Na pranieri, kde sa vyhrážal, že na novinárov bude zbierať špinu. Preto si najal Tótha a ten Kriaka, aby sledovali novinárov."
Ale Ján Kuciak bol plán, bol najnebezpečnejší investigatívec.
"Bezpochyby. Pre Kočnera bol najnebezpečnejší."
Písala vám Zsuzsová?
"Nie, nepísala."
Neodradilo vás toto všetko dať ruky preč od investigatívy? S akou myšlienkou ste zakladali investigatívny tím?
"Robil som investigatívu v 90-tych rokoch, keď sme robili mafiu, nerobil som klasickú investigatívu, písal som o organizovanom zločine. V roku 2003 som s tým skončil, začal som robiť reportáže, potom som prešiel na politiku. Keď sme presťahovali redakciu do Bratislavy, bolo potrebné sa rozhodnúť, čo ideme robiť. Vybudovať na Slovensku investigatívny tím mi prišlo ako najdôležitejšia vec."
Čo pripravuje redakcia, v ktorej Kuciak pôsobil, k výročiu jeho vraždy?
"21. februára budeme mať diskusiu v Bratislave, následne diskusie po Slovensku. K výročiu pripravíme veľa dobrých reportáží, prinesieme nové pohľady. Pre nás je to dôležitý dátum, budeme mu venovať maximálnu energiu."
V Trenčíne Martine a Jánovi osádzajú podobizeň. Mali by si ľudia to, čo sa stalo, pamätať a pripomínať?
"Áno, dal som na to aj nejaké peniaze. Je dôležité si to pripomínať. To, čo sa stalo, ukázalo, aká sme krajina. Dostali sme sa na úroveň Ruska, balkánskych krajín, či Macedónska, čiže krajín, kde si organizovaný zločin podáva ruku s politikou.
Sedíme tu aj preto, aby sme ľuďom túto spomienku sprostredkovali, lebo takí sme – zabúdame. Článok nič neoživí, všetko je o ľuďoch, ktorí sa medzi sebou rozprávajú a veci prežívajú. Principiálna úloha žurnalistiky nie je meniť spoločnosť, spoločnosť by mali meniť ľudia, ktorí túto spoločnosť vytvárajú. Úlohou žurnalistiky je informovať."
Aká je cena informácie v dnešnom dezinformačnom svete?
"Overená informácia je v mediálnom svete najsilnejšia hodnota. Proti dezinformáciám treba bojovať jednoznačne overenými faktami."
