Trénerskými rukami mu prešli stovky detí, tvrdí, že na všetko treba zanietených ľudí, ktorých práca baví. Riaditeľ CVČ v Čadci, Peter Jurga.
Čo sa v rozhovore s Petrom Jurgom dozviete?
- Prečo sú dnešné deti nepohyblivejšie ako za komunizmu
- Ako sa u neho budoval vzťah k športu
- Či podľa neho strácajú dnešné deti rešpekt k pozícii učiteľa
- Čo považuje za úspech u detí a čo ho v práci núti pokračovať
Aký deň vás čaká?
Dnešným dňom ukončujeme plavecký výcvik ŽŠ Lodno. Na konci sa dáva deťom Magdaléna Paluchovzaplávať sto metrov, tak uvidíme, či to tie deti zvládnu. Dúfajme, že to zvládne aspoň väčšina. Tí, čo nie, sa budú musieť ešte niekedy doučiť.
Takže niektorí to aj nezvládnu?
Dnes sú deti viac stiahnuté, nechcem povedať, že nepohyblivé, no nemajú motoriku tak vyvinutú ako kedysi.
Prečo to tak je?
Touto dobou, počítačmi, sedením. Žiadne behanie, žiadne voľnočasové aktivity, ktoré by boli zamerané na pohyb. U detí prevláda pasivita, sedenie, možno aj nesprávna strava či nezáujem. Deti nechodia športovať tak často, ako kedysi. Vždy treba začať od seba, dieťa musí chcieť, pokiaľ dieťa prejaví záujem a chce, už je to polovica úspechu. Pokiaľ dieťa nie je o pohybe presvedčené, je to ťažšie. Dá sa to vydrieť, no dieťa z toho nebude mať radosť. Tá doba je taká, sú počítače, tablety, ktoré nútia deti sedieť a byť vo virtuálnom svete...
...to potom v dospelosti asi pokračuje.
Ťažko povedať, čo bude v dospelosti. My, čo sme generácia 90-tych rokov, my sme ešte pohyb mali. Toto sú decká novej doby. Čo bude o dvadsať rokov, to nikto nevie.
O dvadsať rokov budete ešte v centre voľného času? Chceli by ste?
Táto práca ma baví, takže asi áno.
Cestujúci žiadajú viacej vlakov zo Skalitého do Čadce a späť Čítajte Ako ste sa dostali k športovaniu? Kde ste získali ten dobrý vzor a vzťah k pohybu?
Vyrastal som v rodine, kde sa pohyb vždy objavoval. Chodievali sme lyžovať, plávať, chodili sme na túry po Slovensku, na hrady, výlety – naozaj vďačím rodičom, že som videl kus Slovenska. V mladosti som hrával futbal a pokračovalo to, keď som prišiel na gymnázium. Vďačím profesorke Majákovej, že nás viedla k športu, že sa snažila, aby telesná výchova nebola len o tom, že nám hodí loptu, ale aby bol pohyb zmysluplný. S ňou sme mávali po vyučovaní aj krúžky basketbalu, volejbalu, následne sme školu niekoľko rokov reprezentovali.
(zdroj: CVČ Čadca)Išli vám všetky športy?
Taký základný pohyb asi áno, aj kôš som vedel dať, aj zasmečovať, takže asi áno.
Čo ste robili po gymnáziu? Išli ste na športovú vysokú školu?
Študoval som dejepis a etiku, no hneď som sa zamestnal aj v CVČ v Žiline, mojím kolegom bol vtedy Peter Zánický, prvý tréner Petra Sagana. S ním sme sa vždy o športe bavili aj sme si šli zahrať. Po príchode do Čadce som hneď zdedil hokejbalový krúžok, z hokejbalu sa postupne stal aj florbal, plávanie, viedol som aj basketbal na ZŠ Andreja Hlinku. Tá dráha bola stále o športe a pohybe. Pomaly dvadsať rokov existuje skupinka spolužiakov, s ktorou každý týždeň chodíme hrávať futbal. Trénerské licencie som si dorábal už keď som bol zamestnaný v CVČ. Spravil som si streleckú licenciu, licenciu na hokejbal, florbal, plávanie.
Musí byť tréner prísny?
Na krúžku sa snažím, aby si deti získali vzťah k športu, vtedy nie som prísny. Pokiaľ ide o voľnočasové aktivity, kedy by deti mali chcieť chodiť a mali by sa tešiť. Pokiaľ trénujem staršie deti v klube či florbalovej škole, ktorú sme založili, tam už naozaj ten pomyselný bič musí byť. Tieto deti už lásku k tomu športu majú, no treba sa zdokonaľovať, vtedy človek musí pritvrdiť, aby z detí dostal maximum, ktoré v nich je.
“Komunizmus bol nátlakový, no pohybovo boli deti zamestnané a nerobili hlúposti.
„
Centrum voľného času v Čadci budúci rok oslávi 55 rokov, chystáte nejakú formu oslavy?
Uvidíme, či padne nejaká dobrá myšlienka. Nedávno sme chceli zorganizovať ples, zo strany rodičov bol však malý záujem, čo sme nečakali. Deti máme niekoľko rokov na krúžku, pričom rodičov okrem zaplatenia krúžku ani nepoznáme. Chceli sme sa spoznať, vidieť rodičov, vymeniť si názory ako by sme niečo mohli zmeniť či zlepšiť. Tu nám trošku chýba spätná väzba.
Aký je vklad rodiča pri výbere krúžku? Deti často nevedia, čo chcú, alebo aké sú možnosti, niekedy ho chce na krúžok prihlásiť rodič.
U mladších detí ide prvotný impulz od rodiča, ktorý sa ich snaží naviesť na činnosť. Niekedy sa trafia do záujmu dieťaťa, niekedy dieťa začne plávaním, ale skončí pri florbale. Staršie deti si vyberajú svojvoľne, vtedy rodiča už nevidíme vôbec, tým pádom často ani nevieme, či je alebo nie je dieťa spokojné.Nechcem však všetkých rodičov hádzať do jedného vreca. Napríklad rodičia našich mažoretiek chodia s deťmi na súťaže a pomáhajú našim kolegyniam. Aj na iných krúžkoch sú akční rodičia, ktorí sa zapájajú a pomáhajú nám, vtedy sú vzťahy úplne niekde inde.
Keď už hovoríme o zmene doby, bolo aj toto niekedy ináč? Dnes sme práve ostražitejší, rodičia často nenechajú dieťa ísť niekde samé, nechodia pre ne na krúžky?
Myslím si, že to bolo iné. Vozia ich rodičia, pravdaže, no často ich čakajú v aute. Je smutné, že veľakrát napíšu dieťaťu sms „poď, čakám ťa“. Aj v tomto, myslím si, je dôležitosť. Dieťa vidí toho rodiča vo dverách, že sa príde pozrieť na krúžok, vyzdvihnúť ho a nečíta len sms.
