Veľkonočné trojdnie sa na Kysuciach, ako hovorí biskup, prežívalo zvlášť citlivo. Už po príchode z kostola na Zelený štvrtok bolo cítiť mimoriadnu atmosféru. Večerné práce sa „odbavili“ v tichosti a podobne to bolo až do Vzkriesenia. Ľudia prežívali tieto chvíle, akoby im zomrel niekto z blízkej rodiny. Veľký piatok popoludní sa už na poli nepracovalo. Kto mohol a vládal, išiel na obrady. Ak bolo na Veľký piatok daždivo, neveštilo to dobrý rok. Hovorievalo sa: „Veľký piatek daždivý, bude ročik žíznivý.“
Na prvý foťák si zarobil brigádou na stavbe. Snímky mladíka vám vyrazia dych Čítajte V tento deň sa chodievalo umývať zavčasu ráno do najbližšieho potoka alebo „jarku“, vraj aby bol človek po celý rok zdravý. Na Bielu sobotu, keď sa na vlastnom obyčajne tiež nepracovalo, zaužívalo sa, že sa išlo pomôcť chudobnejším. Popoludní sa vychystali takmer všetci na Vzkriesenie do farského kostola. Obrady sa začínali až po západe slnka. Veľkonočná nedeľa sa prežila v posvätnej úcte, po svätej omši, v rodinách. Všade rozvoniavalo údené mäso ponechané na tento deň.“
Voňavka im pri šibačkách nechýbala
Vraví, že aj keď na Veľkú noc bývalo v týchto severnejších oblastiach zväčša ešte chladno, oblievalo sa v pondelok bez ohľadu na to, či padal sneh, alebo svietilo slnko. Žiadna žena neunikla vode či korbáču. Ak by tak nebolo, mnohé by to po celý rok mužom a mládencom neodpustili. Niektoré skončili v potoku či pri studni, voňavka bola neznámym pojmom.
Išlo o zvláštny zvyk
„Zvláštnym zvykom v tejto oblasti bolo, že na Veľkonočný (šibačný) pondelok skupina mládencov (asi 4-6) sa vybrala „pod opice“. Zamaskovali sa a poobliekali čo najkomickejšie. Dvaja z nich predstavovali manželov, ktorí so sebou nosili dieťa - plátenné pánča, pre ktoré pýtali vajíčka a slaninu. Vyvádzali pritom rôzne huncútstva. Pri oblievaní nepoznali mieru a dievky sa pred nimi schovávali, niektoré pravda tak, aby ich našli. Vajíčka ukladali do košíka, v ktorých boli plevy. Často sa stávalo, že pri nešetrnom zaobchádzaní a pri častých pádoch sa máločo prinieslo celé,“ hovorí o zvykoch, na ktoré Viliam Judák rád a s láskou spomína.
