Folkloristka: Zaznamenávanie piesní a zvykov trvá roky

Vediete tri folklórne súbory, deti, dospelých i starších folkloristov. Ako s nimi pracujete?

Detský folklórny súbor Oščadnička je folklórne zoskupenie detí vekovej kategórie od štyroch rokov do pätnásť, tento detský folklórny súbor vediem 25 rokov. Z iniciatívy detí, ktoré vyrástli v Oščadničke, vznikol mládežnícky súbor Račan, ten bude mať štrnásť rokov. V ňom sa zoskupujú mládežníci a dospelí.

Vo folklórnej skupine Dedovanka sú tí najstarší folkloristi, ktorí sa viac ako tancu venujú autentickým piesňam a tradíciám zozbieraným z našej obce. Nacvičujú pásma ako sa spriadal ľan, ako rástol, aké všetky práce to zahŕňalo, ako sa tkalo, šilo. Možno na záver zatancujú v ľanových košeliach, no chcú poukázať na proces.

Folklórne súbory z Oščadnice (13 fotografií)

Mládežníkov vediem k tomu, aby viacej tancovali, spievali, no najmä aby reprezentovali Kysuce. Keďže sú to mladí, ktorí vyšli z FS Oščadnička, snažím sa ich naviesť k tomu aby poznali aj iné regióny Slovenska. Máme nacvičené tance z Oravy, Liptova, Terchovej, no aj z Raslavíc, myjavské tance.

Samozrejme k tomu vždy zoženieme aj kroje, pretože nemôžeme tancovať v kysuckých krojoch, ale krojoch príslušnej oblasti a pokiaľ sa dá, k tým tancom si volám aj choreografov z príslušnej oblasti. Napríklad oravské tance nám viedol Ľubomír Jarolín z Nižnej na Orave, ktorý vedie súbor Oravan.

V detskom súbore sa snažím najmä o to, aby deti poznali zvyky z našej obce.

Majú deti a mládež záujem o folklór?

Keď som sa stretla s inými vedúcimi súborov, hovorili, že majú málo starších detí. U nás detí skôr pribúda. Akurát, že cez obdobie puberty je trochu problém, no ak vydržia aj cez toho obdobie, folklór ich už nepustí. Hudba ich chytí a pokračujú v mládežníckom súbore. No ťažko by človek išiel len tak po ulici a našiel sedemnásťročných mládežníkov do súboru, pokiaľ v človeku nie je vzťah k folklóru od útleho veku. Keď chodíme vystupovať po Slovensku s Jasličkovou pobožnosťou, ľudia sa čudujú, kde som nabrala toľko účinkujúcich.

Čím je zaujímavá Jasličková pobožnosť?

Na Vianoce sa všetci združíme, zostavila som choreografiu Jasličkovej pobožnosti, ktorá pozostáva z rôznych spevov, tancov, kolied a z betlehemskej hry, hovoreného slova, do toho hrá ľudová hudba, medzitým aj oščadnickí heligónkari.

Vstupy sú poprelínané, striedajú sa malé deti, ženy, mládež, potom heligónka, hovorené slovo a stále hrá hudba. Potom nasleduje obrad Tichej noci, máme tam buď fujaru, koncové píšťaly alebo trombity, s týmto účinkujeme celé vianočné obdobie po rôznych kostoloch.

Video z Jasličkovej pobožnosti v Oščadnici, ktorú organizuje Veronika Mačuhová. Na videu ju môžete počuť hrať a spievať napríklad v minúte 11:40.

Chceli sme po rokoch urobiť vo vystúpení zmeny, no ľudia boli proti, Oščadničania si Vianoce bez Jasličkovej pobožnosti nevedia predstaviť. Na toto vystúpenie chodia radšej, akoby mali sedieť pred televízorom, preto doma pripravím program aj na dve hodiny.

Zaraďujeme aj piesne v nárečí, no tiež aj Do hory, do lesa valasi, aby si mohli všetci ľudia zaspievať. Keď sa k našim sto účinkujúcim pridá celý kostol, je to úžasné.

Takéto a podobné podujatia, napríklad ako aj Oščadnická heligónka, kde sa ľudia stretávajú, to asi stmeľuje obec.

Áno, na Oščadníckej heligónke sa opäť všetci stretávame. V sobotu máme krojovaný sprievod, ideme dedinou, heligonkári hrajú vpredu na vozoch.

V sobotu poobede už súťažia deti a mládež v hraní na heligónku, laureáti, ktorí vyhrajú sa v nedeľu odprezentujú v galaprograme. Oščadnícka heligónka je už súťažná prehliadka na vyššej úrovni, je s porotou a účinkujúci prichádzajú aj zo zahraničia.

(zdroj: ARCHÍV FS RAČAN)

Spolupracujeme so Slovákmi žijúcimi v Chorvátsku, ktorí sa pred stoosemdesiatimi rokmi odsťahovali z Bystrickej doliny za lepším životom na Dolnú zem.

Hneď pod hranicami s Maďarskom, v hornej časti Chorvátska máme spoluprácu s Miljevcom a Novou Bukovicou. Oni prichádzajú k nám na Oščadnickú heligónku, my ideme k nim na festival v septembri.

Chorvátska Kukuruza je krásny festival, kde sa stretávajú všetci Slováci žijúci na Dolnej zemi, ktorí vedú folklórne súbory. Nielen takí, ktorí prišli z Bystríc, ale napríklad aj z Detvy.

Vedia títo Chorváti po slovensky?

Deti prarodičov Slovákov sa učia slovenský jazyk, vydávajú slovenské knihy, slovenčinu si odovzdávajú na pokolenia. Keď k nim prídeme, sme ubytovaní v slovenských rodinách, deti si cez rok dopisujú, posielame si pesničky.

Okrem vedenia súborov taktiež spievate, hráte na nástroje. Ako sa vyvíjal váš vzťah k folklóru? Ste z muzikantskej rodiny?

Mama pochádza z Rakovej a jej otec tam viedol dychovú hudbu. Všetky mamine sestry spievajú. Takže jeden dedo bol hudobník, druhý zasa folklorista. Otcov otec z Oščadnice mi všeličo rozprával o zvykoch, od neho mám veľa rôznych záznamov.

Ako dieťa som začala chodiť na akordeón, vo folklóre som sa naučila kontrovať na husle, na kontrabase, hrám na flaute. Posledných desať rokov hrám aj na organe v kostole.

Čo ste študovali? Vaša záverečná práca sa týka folklóru.

Vyštudovala som učiteľstvo pre prvý stupeň v Nitre. Keď som robila diplomovú prácu, rozhodla som sa ju robiť na katedre folkloristiky s tým, že by som zaradila rôzne zvyky do vyučovacieho procesu. Vedúci katedry mi navrhol, že by som mohla takúto výučbu aplikovať v detskom folklórnom súbore. Lenže ja som žiadny folklórny súbor nemala! A on mi na to – tak si ho založíte. A tak sme v januári založili folklórny súbor a v apríli sme už fungovali.

Podarilo sa vám hneď nazbierať deti?

Prišlo hneď osemdesiat detí. Niektorí neboli ani prijatí.

(zdroj: ARCHÍV FS RAČAN)

So súbormi navštevujete množstvo festivalov, súťažných prehliadok. Ktorý úspech je pre vás najpamätnejší?

S detským súborom sme sa pravidelne zúčastňovali okresnej súťažnej prehliadky detských folklórnych súborov, bolo to sedemkrát, organizuje sa každé dva roky. Zúčastnili sme sa sedemkrát a sedemkrát sme vyhrali. Postúpili sme do Dolného Kubína, kde prebieha krajská súťaž. Musím povedať, že máme asi najsilnejší kraj, lebo prídu súbory z Liptova, Ďumbier, Martin, Turiec, sú to strašne silné súbory s niekoľkoročnou tradíciou. Orava, Suchá Hora, Liesek, Terchová, Zázrivá, Bobáňovci, Prebojovať sa cez krajské kolo na celoštátne je dosť ťažké, no aj to sa nám podarilo.

Ako prebieha zaznamenávanie piesní, uchovávanie zvykov?

Je to dlhoročný proces. Či pri písaní mojej práce, alebo pri tvorení choreografie, musím navštíviť viacerých starých ľudí, zbierať informácie, ako prebiehali zvyky, hojana, stavanie vatry, aké k tomu boli piesne. Samozrejme, ľudia môžu zaspievať čokoľvek, musím sa ďalej uisťovať, či pieseň môžem zaradiť, či sa považuje za kysuckú, spolupracujem s pánom Antonom Pohančeníkom, Pavlom Kužmom.

Vedia vám so všetkým poradiť?

Vedia, pieseň sa dá poznať už aj podľa tóniny. Do našich končín sa veľa nanosilo z Čiech, lebo ľudia pendlovali za prácou, niektoré piesne sú poľské, lebo patríme do goralskej oblasti spolu so Skalitým, Čiernym, Svrčinovcom, u nás se gvari.

Vediete si asi poriadnu databázu, aby ste si všetko zaznamenali. Čo bude, keď sa pominú aj poslední informátori?

Niektorí sa už aj pominuli, preto to chcem všetko zozbierať a nahrať. Chceme vydať CD aj zo starých goralských piesní, aby sa zachovali. Klenotnicou piesní je stále pre mňa pani Jozefína Koperová, má osemdesiat rokov, má neuveriteľnú pamäť aj na baladické piesne, ktoré majú pätnásť odstavcov. Od samého začiatku pôsobila v FS Dedovanka, ktorý má 70 rokov.

Dá sa to všetko skĺbiť s prácou riaditeľa v škole?

Je to časovo náročné, no vytvorili sme si predmet regionálnej výchovy, aby sme aj deťom, ktoré nenavštevujú súbor, sprostredkovali náuku o zvykoch. V piatej triede je všetko o Oščadnici, o zvykoch, tradíciách, v šiestej triede sú zaradené aj ďalšie regióny Slovenska.

(zdroj: ARCHÍV FS RAČAN)

Je toho tak veľa, že sa len Oščadnici dá venovať celý rok?

Len kostolu v Oščadnici venujeme niekoľko hodín. Kedy bol drevený, kedy murovaný, kedy sa pristavoval. Deti spravia nejaký projekt, potom si tam zájdeme, zahrám im na orgáne, môžeme si pozrieť ako vyzerá orgán, vzdušnice, píšťaly, popozeráme, ktoré sú najstaršie obrazy, maľby a čo sa zachovalo do dnešných čias. Je taká doba, deti vyžadujú viac. Aj im ukázať, aj ich zapojiť, aj im predviesť, pustiť kúsok filmu, či zvukovej nahrávky.

Vy učíte iba hudobnú? Ako vyzerá vaša hodina? Chodíte v kroji a hráte im na nástroje?

Teraz, keď neučím regionálnu výchovu, už v kroji nechodím (smiech). Ale keď som učila, doniesla som tašku krojov, poobliekali sme deti do kroja, boli celí šťastní. No čo je ešte krajšie, doniesli si aj oni kroje. Niekto len vestičku, niekto valašku, kto čo mal.

Na hodinách hudobnej sú učebné osnovy tak nastavené, že v piatej triede sa ešte venujeme piesňam, no v šiestej je viac menej teória. Z učebnice sa im snažím vybrať, s čím sa v živote stretnú, čo si zapamätajú.

Snažím sa deťom vysvetliť, že mnohé piesne sú nadčasové a že o nich budú ešte počuť. Keď splníme to, čo máme splniť, snažím sa venovať aspoň pätnásť minút spevu, lebo mi príde strašne zvláštne, že v šiestej triede by sa už deti nemali venovať spevu.

Spievame ľudové, moderné, aj kostolné piesne. Tí, ktorí vedia pieseň dobre, môžu za odmenu prísť v nedeľu na prvej omši ku mne si zaspievať.