Vyše dvadsať rokov je učiteľkou na základnej škole, popri tom sa venuje hendikepovaným deťom z občianskeho združenia Stružielka, spolupracuje s Kericom a aktívne pomáha stolnotenisovému klubu.
Dlhoročná učiteľka prvého stupňa na základnej škole J.A. Komenského v Čadci nám prezradila, v čom sú dnes iní žiaci ako pred dvadsiatimi rokmi, ale aj aký je rozdiel v práci so zdravými a hendikepovanými deťmi.
Viac sa už dočítate v rozhovore so Simonou Melicherovou...
Dlhé roky ste učiteľkou na základnej škole, vo voľnom čase sa venujete zdravotne znevýhodneným deťom, športu a ďalším aktivitám. Ako by ste sa charakterizovali? Kto ste?
- V prvom rade som veľmi aktívny človek, ktorý musí stále niečo robiť. Mám rada tvorivých a akčných ľudí okolo seba, ktorí radi robia niečo aj pre iných. Aktivít som mala už od malička požehnane. Hrala som na harmonike, recitovala, spievala, hrala basketbal, cvičila gymnastiku a osem rokom som tancovala vo folklórnom súbore Kelčovan. Vďaka mojej úžasnej rodine môžem vo svojich aktivitách naďalej pokračovať. Samozrejme, mojou prioritou je škola. Je to moja práca a koníček zároveň, učím už 24 rokov. Okrem toho pracujem ako predsedníčka v občianskom združení Stružielka. Zdravotne znevýhodneným deťom sa venujem už pätnásť rokov. Vďaka mojej dcére som sa dostala k stolnému tenisu. Ako dieťa som si občas zahrala na základnej škole, kde môj otec viedol stolnotenisový krúžok. V súčasnosti stolný tenis nehrávam, len príležitostne pre zábavu, ale skôr pomáham, s čím sa dá. Rozhodujem zápasy, pomáham pri organizácii celoslovenských turnajov. V lete chodím s deťmi na tábor ako lektorka. V neposlednom rade spolupracuje celá moja rodinka s Kericom. Už sedem rokov si vždy začiatkom septembra na týždeň berieme domov nejakého dobrovoľníka zo zahraničnej krajiny.
Kysučan sa po rekonštrukcii cesty nedostane na vlastný pozemok Čítajte Po hodinách strávených v škole sa pravidelne venujete deťom s rôznym druhom hendikepu. O čo presne ide, je to denno-denná práca?
- Určite máte na mysli Stružielku. Tá kedysi fungovala pod Kysuckým kultúrnym strediskom. Vtedy tam ešte pôsobila moja sestra. Ako vedúca lektorka ma pred 15 rokmi oslovila, či by som nešla pomôcť do dielní na muzikoterapiu. Ponuku som prijala. Začiatky boli naozaj ťažké. Pamätám si na prvé stretnutie v Dome kultúry, kde stálo predo mnou tridsať detí s rôznymi problémami s rôznym výrazom tváre. Ja som len mala povedať: „Volám sa Simona Melicherová a budem s vami počas roka spievať.“ Mala som strašnú trému a hrču v hrdle. Pohľad na tieto deti bol pre mňa zo začiatku veľmi ťažký, nedobre som to znášala. Pociťovala som akúsi ľútosť a bezmocnosť zároveň. Postupne po tých rokoch to beriem ako normálnu súčasť života. Človek sa ich naučil vnímať, chápať a trošku sa vžiť do ich života. Tieto deti dávajú človeku neskutočnú energiu a lásku. Im stačí, keď človek príde, pohladí ich a objíme. Oni mnohokrát nepotrebujú slová.
Dá sa to nejako porovnať s učením na základnej škole?
- Určite. Sú to takisto deti, ktoré nasávajú vedomosti, učia sa a pracujú na sebe. Pri deťoch v bežnej škole však učiteľ potrebuje vydať omnoho viac energie, aby ich zaujal a získal. Deťom v Stružielke stačí naozaj málo. Sú veľmi skromné, vďačné a úprimné. Stačí aj nejaká krátka aktivita s loptou, oni všetko berú s úplným nadšením. Vtedy si človek naozaj povie, že dobíjajú energiou.
Folkloristka: Zaznamenávanie piesní a zvykov trvá roky Čítajte Keď hovoríme o deťoch zo Stružielky, o akých hendikepoch sa bavíme?
- Máme deti s ľahkou mozgovou dysfunkciou, autizmom, detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, deti s istým stupňom mentálnej retardácie, poruchou reči, deti so špecifickými poruchami učenia a pod. Tie hendikepy nie sú rovnaké. Každý rok prichádzajú iné deti, ktoré majú iný druh znevýhodnenia.
Ako s nimi trávite čas?
- Naše občianske združenie je v podstate niečo ako centrum voľného času, ktoré sa venuje hendikepovaným deťom. Stretávame sa raz v týždni v Dome kultúry, trávime spolu 1,5 hodiny. Pracujeme v tvorivých dielňach, v rámci ktorých využívame jednotlivé terapie – muzikoterapiu, dramatoterapiu, arteterapiu, psychoterapiu, logopédiu a pohybovú terapiu. V rámci tej hodinky a pol všetky tieto aktivity striedame. Maľujeme, spievame, tvoríme, robíme divadlo. Okrem spoločných činností v Dome kultúry sa ich snažíme dostať aj do mesta a ukázať im inštitúcie, ktoré tu máme. Veď do Stružielky chodia nielen deti z Čadce, ale v podstate z celých horných Kysúc. Mnohí ani nevedia, čo v Čadci máme. A tak chodíme do múzea, knižnice, galérie, boli sme sa pozrieť na mestskom úrade u primátora. Chceme, aby ich činnosť bola pestrá a zaujímavá. Zapájame sa do výtvarných i speváckych súťaží. Spolupracujeme so ZŠ J.A.Komenského i občianskym združením Leporelo z Martina, s ktorými pripravujeme rôzne spoločné aktivity.
Pacienti v Kysuckej nemocnici kritizovali suché večere Čítajte Ide teda o deti, ktoré sú cez deň v špeciálnej škole?
- Nie vždy. Máme aj viacero detí, ktoré v podstate majú Stružielku ako školu. Celý deň sú doma s rodičmi, lebo nie sú vzdelávateľné alebo sa už nemôžu ďalej vzdelávať. U nás tak majú aktivity so seberovnými. Stružielku navštevujú i deti zo Spojenej školy v Turzovke, Špeciálnej školy v Čadci i DDS Oščadnica.
Vy ste učiteľkou na základnej škole, najväčší progres vidíte u prváčikov. Dá sa to povedať aj o deťoch v Stružielke?
- Jednoznačne áno. Ja to mám najviac odpozorované u detí s Downovým syndrómom. Keď prídu k nám, bez mamy neurobia nič. Nechcú komunikovať s nikým, neustále sa držia mamy za ruku. Veľmi pomaličky sa dostávajú medzi ostatné deti. Stalo sa nám, že sme tieto ustráchané deti doslovne naháňali po javisku, jednoducho sa báli pracovať.
