Ako si spomínate na detstvo na Kysuciach?
Kysuce sú pre mňa srdcová záležitosť a som šťastná, že som zažila kus toho tradičného života. Bol to ťažký život, všetky deti mali pridelené úlohy, či to bolo nosenie dreva, vody, starostlivosť o dobytok, či to bolo pasenie, pomáhanie na poli.
Rodičov sme napodobňovali, keď oni niesli batoh, aj my sme si uviazali. Z pasienku som chodila pyšne s vetvičkou smreku očistenou od ihličia a na nej napichnuté jahôdky, čučoriedky, aby som dedovi priniesla pozdrav, takto som si ho mohla uctiť.
Z tohto obdobia ste asi veľa čerpali.
Bolo to najzákladnejšie a najsmerodatnejšie obdobie aby som pevne stála na zemi.
V knižnej monografii o vás uvádzate, že vašou spriaznenou dušou bol váš dedko. Aký bol váš vzťah?
Dedo mal rád všetky vnúčatá a vždy nás všetkých srdečne vítal, ale ja som mala pocit, že to hovorí všetko len mne. Keď sme sa spúšťali na sánkach, ktoré nám vystružlikal, povedal mi, Helenka, videl som ťa spúšťať sa, ja som ti vyrobil lyže.
“Piesne Kysúc sú vyformované prírodou. Hornatá príroda má vplyv na piesne, ktoré sa spievajú vo voľnej prírode – pri práci, pri kosení, pri zbere lesných plodín.
„
Vnímala som ho tak, že jeho srdce strašne bije za mňa. Svojím duševnom pôsobil na nás ako magnet.
Bol vynikajúci ľudový rozprávač príbehov, zaujímavo prestávkami vyvolával v nás pocit napätia, z veľkej fajky si odbafol, za kúdolom dymu sme ho ledva videli a zrazu sa znova ukázal, tým nás okúzlil. Napätie vedel vygradovať, hral, jeho príbehy boli divadlom jedného herca.
Vy pri podaní piesne tiež pracujete s tým, ako ju prežívate. Je v tom inšpirácia od vášho deda?
Interpretácia nie je len o tom, mať dobrý hlasový rozsah, peknú farbu, široký repertoár. Je to aj o tom, ako sa do piesne viete vložiť a podať. Duševno človeka a prežitie toho, čo chcete vypovedať, to by nemalo pri interpretácii chýbať.
Práve toto robí rozdiely medzi spevákmi – subjektívny pocit, ktorý do piesne vložíte. Preto obdivujem operných spevákoch, tí vedia piesne precítiť ako málokto.
Som nesmierne vďačná, že som na pódiu mohla stáť s Darinkou Laščiakovou, Hankou Hulejovou, Monikou Kandráčovou, Jankom Ambrózom – to sú tí speváci, ktorí to vedia podať, prežiť.
Vnútorné prežitie piesne súvisí s hlbokým emocionálnym cítením spevákov, niekedy až precitlivelosťou – daňou za to je, že potom niekedy aj v živote to, čo prežívame, sa nás príliš hlboko dotýka.
Helena Zahradníková prichádza na pódium v minúte 3:42
Po základnej škole ste študovali pedagogiku v Turčianskych Tepliciach – ako ste si vybrali tento smer?
Ako deviataci sme boli na exkurzii v materskej škole, detičky sedeli, učiteľka im hrala divadielko. Keď som videla, ako sa im prihovára, v tom momente vo mne vzbĺkli spomienky na deda, jeho rozprávky, príbehy od neho.
Stačil mi pohľad na vnímavosť detí, videla som seba ako som s otvorenými ústami počúvala dedove poviedky. To bolo to, čo vo mne zarezonovalo a už som vedela, čo chcem robiť.
Helena Zahradníková s akademickým maliarom a rodákom z Turzovky Ondrejom Zimkom. Odovzdanie ocenenia Kysucký nebojsa. (zdroj: Monografia o Helene Zahradníkovej)Kedy sa u vás prejavil záujem o hudbu a folklór?
V Turzovke pôsobili manželia Černotovci, ktorí učili hrať na hudobné nástroje. Pán Černota spravil dievčenský zbor, pred zborom sedel veľký akordeónový orchester. U nich som začínala.
Keď vyzistil, že mám danosť, dal mi spievať sólo v skladbe A. Chačaturjana O čom snívajú deti. Na javisku ma bolo ledva vidieť, postavil ma vtedy na dirigentský stupienok. Mala som osem rokov, kvetmi sme boli po vystúpení zastretí.
V triede som mala spolužiačku Irenku Kopásovú, s tou nám hlasy išli nesmierne dokopy. Naše služby využívaj aj pán richtár z Turzovky. Keď išli niečo v rozhlase zahlásiť, ešte sa nepúšťali platne, my sme to s Irenkou zaspievali. Bol to zážitok, keď nás postavili k mikrofónu a ešte sme sa aj uliali zo školy (smiech).
Na pedagogickej škole som začala spievať moderné piesne s Kohútovcami, hrávali poobede na mládežníckych popoludniach Čaj o piatej v hoteli Vyšehrad.
V soboty som spievavala aj na zábavách po okolitých dedinách, mohla som, lebo som posledné dva roky bývala na priváte, z internátu by ma neuvoľnili. No s tým som musela prestať, lebo v pondelok som na každej hodine bola vyvolaná. Toto bolo moje stretnutie s populárnou piesňou.
O súťaži Zlatá kamera
V roku 1976 príhlásili Helenu Zahradníkovú do televíznej speváckej súťaže spolužiačky IV.C triedy Pedagogickej školy v Turčianskych Tepliciach. Výberové kolá absolvovala v Žiline, Banskej Bystrici, Bratislave. Postúpila medzi 12 najlepších interprétov a 25. mája v priamom televíznom prenose súťaž vyhrala. Bol to štart jej speváckej kariéry.
V Zlatej kamere však od vás chceli aby ste zaspievali aj ľudovú.
Keď ma v Bratislave počuli zaspievať ľudovú pieseň, už som v tom letela. Najprv som tam spievala piesne „z pľacu“, ktoré som vedela, no neovládala som ich až toľko a všetky sa použiť nedali, pretože pastierske piesne by sa ľudovej hudbe zle hrali.
Janka Gúzová, v tej dobe patrila k výkvetu ľudových speváčok, mala krásne zamatovo altový hlas, bola v porote Zlatej kamery.
Raz ma na vystúpenie učila pieseň zo Žakaroviec Tancujem, tancujem, nôžky ma nebolia. Bolo to v nárečí, povedala mi a ty nevieš ako sa píšu ťaháky? Ona keď spievala, rada rozkladala rukami, povedala: napíš si to na ruku a rozkladaj aj ty.
