Séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí pôsobia v našom regióne a boli nominovaní v ankete MY Kysuckých novín Osobnosť žilinského regiónu a Kysúc. Prečítajte si o záchranárskej činnosti odchádzajúceho náčelníka horskej služby Štefana Kubuša.
Ako ste sa dostali k záchrannej službe? Predchádzali tomu nejaké predošlé skúsenosti? Kedy ste prišli na to, že sa chcete zaoberať pomoci ľuďom?
Mal som v horskej službe dobrých kamarátov, s ktorými som trávil veľkú časť voľného času v prírode – spolu sme chodili na túry, bicyklovali, lyžovali. Oni prišli s tým, že potrebujú rozšíriť stavy záchranárov a ja som súhlasil. To bolo koncom 70-tych rokov.
Ako vyzeral váš deň záchranára či náčelníka horskej služby? Ako si spomínate na roky v službe?
Podľa zmluvy s lyžiarskym strediskom sa záchranársky deň začína v presne stanovený čas, ktorý je v zmluve definovaný. Prejdeme si záchranárske vybavenie, lyžiarske trate, skontrolujeme označenia tratí, tiež či tam nevznikli nejaké prekážky. Na najvyššom bode lyžiarskeho strediska máme zriadenú ošetrovňu, kde sme v pohotovosti pripravení na zásah.
Síce už nie som náčelníkom horskej služby, ale stále aktívne slúžim. Záchranár a náčelník majú rovnakú zodpovednosť a musia spĺňať rovnakú spôsobilosť. Náčelník ako každý šéf musí riešiť aj administratívnu a organizačnú časť horskej služby.
Ján Ďurica: Snažím sa byť láskavý Čítajte Aký je váš postoj k ohrozeniu života, nebezpečenstvu? Nikdy ste pri zásahoch nemali strach?
So strachom sa záchranárstvo robiť nedá, bol by skôr na škodu, keďže ľudia v núdzí od nás očakávajú pomoc a chladnú hlavu. Z vlastných skúseností by som hovoril skôr o rešpekte v konkrétnych náročných situáciách.
Aké vlastnosti fyzické/osobné by mal mať niekto, kto by chcel pracovať ako záchranár?
V prvom rade musí mať nadšenie pre túto prácu a schopnosť pomáhať iným v núdzi.
Dôležitá je dobrá fyzická kondícia, „vylyžovanosť“, teda dobre zvládnutá lyžiarska technika, skialpinizmus a základný kurz horolezectva.
Čo vás na tejto práci motivovalo?
Dobrá partia rovnako nastavených ľudí.
Pri akých typoch prípadov ste zasahovali? Ktoré boli bežné a ktoré výnimočnejšie?
Na lyžiarskych tratiach boli najčastejšími úrazmi zlomeniny dolných končatín, horných končatín, zlomeniny predlaktí, vykĺbenia ramien. Výnimočnejšie sú otrasy mozgu a poranenia chrbtice, srdcová zástava.
Na čo by si ľudia v horách a strediskách mali dávať pozor? Je niečo, čo patrí do povinnej výbavy všetkých, ktorí sa vyberú do hôr, aby v prípade nehody zmiernili dôsledky?
Ideálne je úplne vylúčiť alkohol, dodržiavať pokyny a zásady Bieleho kódexu, čo je súbor predpisov ako sa správať v lyžiarskom stredisku. Mali by si pri sebe nosiť dostatočné množstvo tekutín – v zime teplý čaj, v lete čistú vodu a malú turistickú lekárničku. Tiež je dobré sledovať správy horskej služby – predpoveď počasia, možné lavínové nebezpečenstvo.
Kto je Štefan Kubuš
Štefan Kubuš koncom sedemdesiatych rokov nastúpil k záchrannej horskej službe, pôsobil ako náčelník horskej služby v lyžiarskom centre v Oščadnici. Hoci je v súčasnosti odchádzajúcim náčelníkom, stále aktívne slúži. Žije v Oščadnici.
Záchranári sa zhodujú, že v 80% prípadov si turista za úraz môže sám, zvyšných 20% tvoria objektívne príčiny - zhodujete sa s takýmto tvrdením?
Dá sa s tým súhlasiť, zo skúseností môžem potvrdiť, že najviac úrazov vzniká naozaj zo subjektívnych príčin – či už precenenie schopností a možností, ale veľakrát aj z čírej bezohľadnosti.
Vybrali by ste zo svojich spomienok nejaké prípady, na ktoré si špeciálne spomínate? Nejaký ťažký prípad, alebo naopak nejaký úsmevný prípad, ak sa nájde aj taký.
Prípady ostávajú v pamäti dlho a veľa z nich aj navždy, nakoľko každý je niečím špecifickým, či už priebehom, koncom, okolnosťami. Ako úsmevný by som spomenul prípad, kedy sme týždeň prečesávali kopce a doliny v rádiuse desiatok kilometrov a hľadali nezvestného rybára. Ten sa po týždni intenzívneho hľadania našiel o 200 kilometrov ďalej na dovolenkovom pobyte živý a zdravý.
