Spoločná modlitba je jediný moment, kedy mi neprekáža masa ľudí. Inokedy vo mne masa evokuje davovú psychózu, kedy ľudia prenášajú hystériu zážitku jeden na druhého. Sama som sa davu odhodlala čeliť len niekoľkokrát, napríklad na svätorečení Matky Terezy. A idúc sama, bol to o to intenzívnejší zážitok. Čakali sme vtedy na prudkom slnku niekoľko hodín na Námestí sv. Petra, kým začne svätorečenie. Ľudia vyberali dáždniky, aby ich nepálilo, no počas svätorečenia boli už najmä starší ľudia vyčerpaní.
Vedľa mňa sa vtedy ocitla na dlaždiciach staršia Angličanka, najprv si len potrebovala sadnúť, potom sa aj natiahnuť. Keďže po námestí sa stále presúvali pútnici, my okolostojaci – ja, skupinka Talianov a kňaz z Indie, sme ju chránili pred slnkom a okoloidúcimi. Indický kňaz bol napnutý ako struna, z dlaní mu kvapkal pot, nikdy na to nezabudnem, zároveň tejto pani držal knižku modlitieb, aby mohla spievať. Mnohí sme tam vtedy takto prišli sami, náhodne stojac pri sebe a odchádzali sme so spoločným zážitkom. Veľmi intenzívne som si na svätorečenie misionárky lásky spomenula na hore v Živčákovej.

Pán dekan Mahrík, ktorý púť organizuje, nám napísal, že podľa neho v stredu prišlo okolo 2500 pútnikov. Nie je až také vysoké číslo a podľa neho bolo ovplyvnené tým, že niektorí ľudia ostali v stredu pracovať a voľný deň si vybrali v piatok. Slávnostnú omšu celebruje žilinský biskup Tomáš Galis, zúčastnili sa jej zástupcovia kysuckých miest a obcí, medzi nimi aj predsedníčka ŽSK Erika Jurinová, no aj starostka obce Korňa Marianna Bebčáková. Starostka informovala,
že síce pociťujú počas pútí a víkendov zvýšenú premávku áut kvôli cestovaní ľudí na Živčákovú, no obec nezaznamenala masové ubytovávanie sa pútnikov v obci a okolí. Starostka je hrdá na dekana Ivana Mahríka, ktorý každoročne investuje do prípravy púte mnoho úsilia. „Korňa je tým známa nie len v regióne, kraji, na Slovensku, ale aj v zahraničí,“ povedala.
A naozaj – na parkovisku vidieť poznávacie značky z Považia, Žiliny, Ružomberka i Českej republiky, pri kaplnke Panny Márie Kráľovnej Pokoja počuť poľštinu. Kúsok cesty ku Kostolu Panny Márie Matky Cirkvi kráčam s dvoja pútničkami. Prišli až z okolia Bratislavy, putovanie na horu pred slávnostnou omšou o dvanástej využili aj ako vychádzku. Vo zvláštne studenom máji počasie na stredu naozaj vyšlo.
Hodinu pred slávnostnou omšou je sedenie v kostole obsadené, kde – tu sa niekto vopchá, ľudia si sadajú aj na schody, vyťahujú „rybárske stoličky“. Chytím si miesto pri bočnom vchode, nechcem zavadzať. Ako sa kostol plní, pán sediaci na skladacej stoličke sa presúva trochu bližšie dopredu. Na parapete po ňom ostala modlitebná knižka, iný pán ju hneď berie, aby mu ju priniesol. Nebola jeho, no spomeniem si pri tom na Angličanku zo svätorečenia. Stojac v kúte, pozorujúc, si želám, aby nám to vydržalo aj za hranicou chrámu. Že budeme pozorní, všímaví k druhým a nápomocní tam, kde to treba.

Kostolník má ruku na zvončeku päť minút pred omšou, to je pre mňa najzaujímavejší moment, veľká pripravenosť. Presnosť musí byť. Omšu vysielajú naživo v televízii. Kostol je príjemne zaplnený. Mariánski pútnici si s vďakou pripomenuli, že pred dvoma rokmi Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí povolila, aby sa v Kostole Panny Márie Matky Cirkvi slávilo patrocínium Panny Márie.
Nasledujú slová biskupa, slávnostná omša je venovaná Božej Matke, biskup sa tak trochu prihovára všetkým rodičom. „Vo filme Zázrak našej Panny Fatimskej dedinčania odbavia tri deti, ktoré tvrdia, že videli Pannu Máriu, poznámkou: sme si istí, že Božia Matka má dôležitejšie veci na práci ako rozprávať sa s deťmi. Týmto prehliadli pravdu, ktorú často prehliadame my všetci. Že totiž pre matku nie je nič dôležitejšie, ako rozprávať sa s deťmi.“ Zahľadím sa na mamičku s kočiarom a intenzívne si uvedomím, že modliť sa viem len vďaka svojim rodičom. A ich rodičom.
Ľudia, niektorí sústredene počúvajú, iní majú lesk v očiach, staršie dámy v jednej ruke ruženec, v druhej na smartfón fotia nášho biskupa, ktorého tu tak rady vidia. Je to čosi vzácne, lebo keď má prísť biskup birmovať a kňazi prosia ľudí kvôli kapacitám, aby prišlo čo najmenej tých, ktorí na slávnosti byť nemusia, odhodlaní veriaci sa nedajú odradiť. Niektorí prišli autami, iní kráčali až z Korne, niektorí to vzali skratkou cez kopec. Rozmýšľam, s čím tu každý z nich prišiel, s akou myšlienkou, komu venovali púť a modlitby, no to mi neprezradia. Aj ja som si niesla svoj pomyslený putovný uzlíček, aby som si ho v chráme mohla rozbaliť, uľaviť si a naspäť si doň mohla zabaliť posolstvo.
A potom, Kostol Panny Márie Matky Cirkvi v horách na tak peknom mieste, s celou jeho terasou, priam nebeským stropom a neskutočnou mozaikou Marka Ivana Rupnika, vás núti ešte viac pookriať, aj keby ste boli najšťastnejším človekom.