ČADCA. Verdikt Vatikánu v roku 2016 bol, že Matka Tereza je ďalšou sväticou. Pred 29 rokmi sa s touto ženou, ktorá celý svoj život zasvätila pomoci tým najbiednejším, stretli aj Kysučania.
Priznali jej viaceré zázraky
Obdivom k tejto útlej a krehkej misionárke, ktorej sa ako jedinej žene dostalo pocty zviezť sa s ním v jeho papamobile, sa nikdy netajil ani pápež Ján Pavol II. Osobne urýchlil jej proces blahorečenia. Stalo sa tak v roku 2003. Na ceremóniu do Ríma prišla vtedy aj Indka Monika Besraová. Práve jej vyliečením, uznaným za zázrak, sa otvorila cesta k blahorečeniu misionárky, ktorú už za jej života volali „svätou chudobných“. Podľa záverov cirkevnej komisie zázrak nastal presne rok po jej smrti – 5. septembra 1998. Mladá Indka s veľkým zhubným nádorom v bruchu sa v ten deň zverila do opatery sestier Rádu lásky. Tie ju údajne vyliečili tým, že sa modlili k Matke Tereze. Zároveň žene prikladali na postihnuté miesto hliníkový medailón s portrétom zosnulej predstavenej. Keď sa Monika prebudila z hlbokého spánku, dotkla sa brucha. Zistila, že nádor zmizol. Aby Matku Terezu mohli vyhlásiť za svätú, museli jej priznať aspoň jeden ďalší zázrak. Pre mnohých však bola svätá už predtým. Svojou starostlivosťou o chudobných a bezvládnych si získala obdiv na celom svete. V roku 2015 jej priznal Vatikán druhý zázrak, čím otvoril cestu k jej svätorečeniu. Komisia expertov potvrdila, že Brazílčanovi, ktorý bol v kóme, pomohli k uzdraveniu modlitby jeho manželky k Matke Tereze.
Prišli ju pozdraviť tisícky ľudí
Od jej návštevy v Čadci uplynulo dnes 29 rokov. Pozdravila vtedy tisícky ľudí, ktorí si nenechali ujsť príležitosť osobne vidieť ženu, ktorá celý život venovala tým najbiednejším. V tomto meste nechala vtedy štyri misionárky, ktoré mali na Kysuciach pokračovať v jej práci. „Mojou túžbou bolo zriadiť útulok vo vašej krajine už dávnejšie, ale neumožnili mi to. V tomto roku (1990) ma o to písomne poprosil nitriansky biskup Mons. J. Ch. Korec. Hneď som súhlasila. Biskup Korec rozhodol, že útulok bude v Čadci na Kysuciach. Som šťastná, že sa mi splnila moja veľká túžba,“ povedala pri svojej návšteve. Dodala, že chce podobný dom otvoriť aj v Prahe, v ktorom by bolo navyše aj oddelenie pre chorých na AIDS, čo sa jej aj neskôr podarilo. V tom čase sa končilo jej pôsobenie predstavenej rádu Misionárok milosrdenstva a kresťanskej lásky.

Na otázku, aké posolstvo zanechá svojej nástupkyni, povedala: „Moje posolstvo je u Pána Boha a my pracujeme v jeho mene, sme v jeho rukách. Konkrétny program nemáme. Pracujeme impulzívne a chodíme tam, kde nás o to žiadajú. Základom našej práce je opatera a súcit s tými, ktorí sú opustení, chorí a nemajú nikoho. Pomáhame najbiednejším z biednych, neberieme peniaze na mzdu, dotácie od štátu ani od cirkevných inštitúcií. Žijeme len z milodarov, ktoré dostávame od ľudí. Pôsobíme charitatívne, ale naším poslaním je aj rozdávať a šíriť lásku medzi ľuďmi, pretože láska, to je mier.“ Na to, s akými dojmami odchádza z Kysúc, odpovedala: „Páči sa mi, že tu žije veľa nábožných ľudí. Základom šťastného štátu je šťastná rodina. Preto prosím, aby sa ľudia ctili a mali radi, aby spoločne v modlitbách vytvorili jedno veľké srdce, naplnené láskou.“