Séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí pôsobia v našom regióne a boli nominovaní v ankete MY Kysuckých novín Osobnosť Žilinského regiónu a Kysúc. Prečítajte si o bezúhonných spoločenských aktivitách Ľubomíra Jánošku.
Ako vyzerali začiatky vášho profesijného života?
Sme známi aktivitou okolo diaľnice, no je to len jedna časť našej práce pre spoločnosť. V deväťdesiatych rokoch sme začínali v Kysuckom Novom Meste s výrobou motocyklov. Za socializmu som pracoval vo vrcholovom športe, pretekal som na motorkách, pracoval som na majstrovstvách sveta, z roku 1989 máme s kolektívom SVS Sverepec striebornú medailu. Po revolúcii som sa vrátil, vrcholový šport sa rozpustil a založili sme firmu, ktorá sa zapodievala výrobou motocyklov. Dá sa povedať, že vtedy to bol najväčší súkromný projekt v regióne.
Hlavného partnera na dovoz motorov sme mali z Čiech, po rozdelení z Československa prešiel partner nešťastnou privatizáciou a my sme ostali bez výrobcu motora. Projekt motocyklov sme boli nútení ukončiť, no ostali sme pri strojárine. Okolo roku 2007 sme sa s bratmi a spoločníkmi rozhodli vysporiadať sa, aby sa každý venoval niečomu svojmu, zároveň spoločnému. Dve firmy sú strojárske, jedna správcovská, investično-realitná.
Čomu sa venujete v Združení podnikateľov Kysúc?
Priamo sme sa podieľali na tvorbe a pripomienkovaní prvého živnostenského zákona, ktorý predtým neexistoval. Taktiež sme sa podieľali na tvorbe obchodného zákonníka, bol to novelizovaný zákonník, ktorý platil za socializmu. Povedal by som, že všetky zákony, ktoré boli prijaté, platia s určitými úpravami až dodnes, jadro slobody podnikania sa zachovalo. V tých časoch bolo združenie podnikateľov veľkým partnerom do diskusií, pretože po rozpade Československa naše vlastné zákony nanovo vznikali. Všetci sme sa učili za pochodu vrátane bánk, štátnych orgánov.
Usporadúvali sme v Kultúrnom dome v Čadci výstavy kysuckých podnikateľov, kde sme pozvali banky, obchodné komory, úrady, podnikateľov. Ľudia stredného veku sa báli podnikať, množstvo ľudí bolo zamestnaných v štátnych podnikoch, ktoré potrebovali opustiť. Prišli sme tam s motocyklom, diskutovali, konferovali, snažili sme sa byť priekopníkmi a ukázať, že sa dá podnikať.
V súčasnosti pracujete na projekte rodinných firiem, čo to znamená?
Z generácie podnikateľov, ktorá vtedy začínala, sú pomaly dôchodcovia. Zúčastnili sme sa aj s manželkou konferencie a začali sme pracovať na projekte rodinných firiem, ktorý sa zapodieva generačnou výmenou, kedy deti podnikateľských rodín prichádzajú do biznisu. To je ťažký proces, pretože naše deti všelikde študovali a málokto je pripravený, aby prevzal firmu. My, ktorí sme budovali firmy, sme možno niekedy ani neverili, že sa nám to podarí, takže sme nelipli na tom, aby sme z detí mali napríklad strojárov.
Zúčastňujeme sa konferencií v Česku, apelujem v tejto veci aj na združenie podnikateľov aby sme sa inšpirovali českým modelom a v súčasnosti je to môj najväčší projekt. Na konferenciách hovorím o potrebe vytvorenia zákonov pre rodinné podnikanie, pretože to vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Nie len z hľadiska prechodu dedičstva, ale aj štatistiky – rodinné firmy na Slovensku dnes tvoria 60% HDP. Rozdiel medzi rodinnou firmou a korporátnou je aj v tom, že malé podniky sa zúčastňujú života v regióne.
Ako sa vaša práca pretavila až do aktivizmu okolo diaľnice D3?
Iniciatíva D3 pre Kysuce začala nevinne. Bývame v Dubií vedľa najväčšieho priemyselného podniku v Kysuckom Novom Meste. Bolo obdobie, kedy do obytnej zóny starej zástavby pustili otočky všetkých autobusov aj áut. Samozrejme, cesta nebola na také preťaženie pripravená, začali praskať domy, bol hluk. Dovtedy sa mi ten problém zdal v rozsahu našej mestskej časti, no medzitým vysvitlo, že problém je ďaleko rozsiahlejší. Fabrike pred rokmi tiež sľúbili privádzač, no nič také sa nestalo. Začali sme stretnutia s primátorom, boli sme na ministerstve dopravy, kde sme najprv nič zásadné nevyrokovali.
Nedali sme sa odradiť, dali sme dokopy tím ľudí, chceli sme zistiť stav situácie. Zvolali sme obchodné komory Čiech, Poľska a Slovenska, pripravili sme aj s mestom konferenciu, z čoho následne vzišlo memorandum, požiadali sme ministerstvo aj Národnú diaľničnú spoločnosť, aby nám dali nejaké odpovede, opäť sme sa ničoho nedočkali. To nás len utvrdilo v pokračovaní iniciatívy.
Následne ste pripravili protestnú akciu.
Kysučania všetko poctivo znášajú, no potrebovali sme sa pripomenúť. Dovtedy iniciatíva prebiehala najmä v kruhu podnikateľov, no keď sme začali uvažovať o protestoch, zapojili sme primátora Čadce, Krásna nad Kysucou, Turzovky, KNM. Trval som na tom, že musí ísť o regionálnu akciu, snažili sme sa vysvetľovať, že ide o problém nás všetkých.
Protesty sme právne nahlásili, zabezpečili sme ľudí, mali pripravené prejazdy pre záchranné zložky. Ľudia pripravili transparenty, dcéra nám poradila, ako dotiahnuť detaily. Spravili sme petíciu, ktorú nám podpísalo dvadsaťtisíc ľudí. Priamo na proteste sa zúčastnila masa domácich, ktorí dopravnú situáciu denne trpia a dostalo sa nám od nich výbornej spätnej väzby.
Čo sa iniciatíve D3 pre Kysuce podarilo docieliť?
V druhej fáze projektu sme začali rokovať na všetkých frontoch. Napodiv aj ľudia z NDS boli radi, že sme sa do toho pustili, uznali, že Kysuce majú problém, stali sme sa obeťou tranzitnej dopravy. Pri rokovaniach sme zistili, že koridor Gdaňsk – Žilina – Terst je posledný diaľničný koridor na východe EÚ, pokiaľ sa nepričlení Ukrajina. Na 1400 kilometroch chýba v našich končinách 30 kilometrov diaľnice. Poliaci to majú hotové a od Žiliny môžete pokračovať po diaľnici až do Terstu. Kvôli tomuto tu prišli aj ľudia z EÚ a urobil sa obrovský tlak na ministerstvo dopravy.
Pri rokovaniach sme však zistili, že dobudovanie úseku nespočíva len v otázke peňazí, ale že nemáme pripravené podmienky. Neboli vykúpené pozemky, nebolo to naprojektované. Sme vo fáze, kedy diaľničná spoločnosť projektuje a aj keď termíny meškajú o mesiac, stále sa priebeh dá považovať za priaznivý. Podarili sa nám dve veci: Cesta 1/11 mala byť v Krásne nad Kysucou zrušená a doprava odklonená cez mesto. Došlo však k záchrane 1/11, takisto sa podarilo odčlenenie privádzača do KNM. Je to veľký úspech. Musíme si zachrániť život v regióne a nájsť ten kompromis. Preto nás aj na rokovaniach akceptujú, lebo vedia, že situácii chceme pomôcť. Nie som v štádiu, aby som niekoho obviňoval, chcem ich iba informovať.
Kto je Ľubomír Jánoška
Bol aktívnym športovcom v jazde na motocykle. Po skončení pôsobenia vo vrcholovom športe založil rodinnú firmu, sprvu sa zaoberala výrobou motocyklov, neskôr sa rodinné podnikanie upriamilo na strojársku výrobu. V rokoch 1991 až 1997 pôsobil ako predseda Združenia podnikateľov Kysúc, kde je stále členom. Venuje sa viacerým spoločensky prospešným projektom, je tvorcom myšlienky občianskych aktivít, petície, blokád, ktoré urýchlili proces prípravy výstavby diaľnice D3. Dbá, aby sa nezabúdalo na zverstvá II. svetovej vojny, k jeho nedávnym aktivitám patrí pomoc pri očiste židovského cintorína v KNM. S manželkou Tatianou sa venujú výchove ZŤP dcéry, spoločne bojujú za práva rodín, ktoré sú kvôli zle nastavenej legislatíve obeťami zákonov. Žije v Kysuckom Novom Meste, má tri deti.
V mestskej časti Dubie, kde bývate, sa staráte o komunitný život. Ako to začalo?
Pred dvadsiatimi rokmi sme sa prisťahovali, bola tam stará zástavba. Komunita zostarla, som spoločenský človek a prekážalo mi, že ľudia sa tak trochu schovávali. Povedal som manželke, že si ich musíme nejako získať. Prvým projektom bolo prerobenie starej márnice na kaplnku. Na vrchu sme osadili kríž s antikorovými listami dubu, čo z diaľky vyzerá ako Božie srdce Ježišovo.
Druhou iniciatívou bola rekonštrukcia Dubskej zvonice v roku 2013. Stará zvonička úplne spadla, pritom je to historický objekt z roku 1946. Manželka urobila na rekonštrukciu malý projekt, dali sme sa dohromady partia chalanov a pekne sme zvonicu zrepasovali, dnes je aj krásne podsvietená. Vedľa zvonice bol starý obchod, ktorý zvoničke clonil, prerobili sme ho na komunitné centrum. Stretávame sa tam, v týchto dňoch tam ľudia pozerávajú hokej. Na Vianoce tu býva jediná omša pod holým nebom na Kysuciach. Mávame Deň Dubia, niečo ako obecné hody, taktiež s omšou, tradičný punč, podarilo sa nám naštartovať komunitný život.
Ako sa to podarilo? Prisťahovali sa do Dubia mladší ľudia?
Ľudia, ktorí tu bývali, sa oživili. Pri budovaní komunitného miesta sme sa začali zdraviť, spoločne sme brigádovali. Keď ľudia na niečom pracujú, ich vzťah k danej veci sa mení, miesto si vážia.
