V Dlhom Poli v živom múzeu nájdete dielničku drotára. Má slabý zrak, napriek tomu, alebo práve preto založil chránenú drotársku dielňu a už sedemnásť rokov ho vídať na rôznych jarmokoch. Medzi kamennou pieckou a drôteným majstrovským dielom po svojom pradedovi sa rozhovorí trpko i radostne: remeslo si podľa neho ctíme stále menej, no reakcie ľudí ho ešte vedia motivovať. Vitajte u Juraja Šeríka.
Väčšinu času trávite v múzeu v Dlhom Poli.
Teraz v poslednom období pracujeme tu. Minulý rok v auguste sme múzeum otvorili pri príležitosti 155. výročia narodenia pradedka Holánika, človeka, ktorý mi v určitom období zmenil celý život. Keď som pôsobil v Čadci, mal som svoju prácu, v roku 2002 som si založil chránené pracovisko, keď som bol dlhodobejšie nezamestnaný, nakoľko mám hendikep. Začal som sám podnikať, hlavnou činnosťou bolo drotárstvo, výroba drôtených výrobkov. Tým pádom som obnovil našu vyše 150 ročnú rodinnú tradíciu. Týmto smerom sa uberám posledných 17 rokov.
Ako sa vám v Dlhom Poli spolupracuje s obcou? Pomohli vám v rekonštrukcii Holánikovho domu?
V roku 2008 som tu prišiel, rozhodol som sa, že obnovím Holánikov dom, pretože tu nikto dlhé roky nebýval, dom chátral. V roku 2001 dom vyhlásili za kultúrnu pamiatku a rozhodol som sa, že ho zachránim na počesť dedka aj pradedka. To, čo som si na začiatku myslel, že prídem zachraňovať dom a zbehne sa celá dedina a každý prispeje rukou k dielu, z toho som ostal rýchlo vyliečený. V minulosti na dedine pomáhal jeden druhému, no tá doba je už dávno preč. Mám rád výzvy, ktoré sú v nedohľadne, keď je cesta tŕnistá a pani starostka bola tejto myšlienke naklonená, nakoľko je to ojedinelá kultúrna pamiatka v obci. Preto sa nám snaží všemožne pomôcť. Dvakrát nám schválili finančnú pomoc, z prvej dotácie sme vybudovali murovanú piecku, ktorá je srdcom kuchyne.
Pagáče napečené, čaj rozvoniava. U Juraja Šeríka v Dlhom Poli sa môžete cítiť ako doma. Na stene visí podobizeň jeho pradedka - majstra Jozefa Holánika - Bakeľa. (zdroj: MAGDALÉNA PALUCHOVÁ)Ako ste múzeum zariaďovali?
Keďže chalúpka je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, všetko spadá pod prísne zákony. Na rekonštrukciu sme dostali 21 tisíc eur, čo je krásna čiastka, no ďaleko podliezala skutočné náklady. Dostavba tejto chalupy trvala dlhých desať rokov, do chalupy začalo zatekať, museli sme vymeniť strešnú krytinu, tým pádom sme sa pred piatimi rokmi dostali úplne na začiatok, kedy sme mali dom bezpečne nadkrytý a mohli robiť úpravy vnútri. Podarilo sa nám zachovať množstvo vecí, jedným z unikátov je aj podlaha, ktorú pradedo doviezol z Varšavy, kde mal svoju dielňu. Pri rekonštrukčných prácach sme ju osem rokov prácne čistili, dnes je pýchou výstavnej miestnosti. V rohu máme skriňu po Holánikovi z roku 1930, má vyrezávané dvierka, je to štýlový kus.
Pre mňa je unikátna drevená truhlica, na ktorej je vytesaný rok 1911. S veľkou pravdepodobnosťou v tom období Holánik posielal svoje výrobky na svetové výstavy, napríklad do Ríma, kde získal aj najvyššie ocenenie Gran Prémio.
Ako si spomínate na vášho pradeda a deda?
Dedko sa priženil do rodiny Holánika, pradedo mal jedenásť detí, jednou z nich bola babka Mária. Otec spomínal, že dedko sa živil ako podomový predavač, predával po dedine chlieb, vtedy sa asi zahľadel do babky a dostal sa do rodiny Holánika. Máme tu veľmi vzácny dokument, kde Holánik odkázal remeslo svojmu nástupcovi – svojmu zaťovi. V tom období museli učni skladať skúšku, Holánik na úrad napísal list, v ktorom úradníkom oznámil, že jeho zať nemá kde inde skladať skúšky ako u neho, keďže on sám vymyslel techniku. Takže Holánik bol ten najoprávnenejší, ktorý mohol dedkovi udeliť potvrdenie o zložení skúšky z drotárstva.
Núka sa otázka, či vy budete mať pokračovateľov vo vašom remesle?
Ľudia sa to radi pýtajú, no mám na to zaujímavý argument: pokiaľ budeme remeslo zabíjať, nebudeme si ho vážiť a ctiť a nebudeme kupovať od remeselníkov výrobky, remeselníci tvoriť nebudú. Na jarmoky chodíme už sedemnásť rokov a z roka na rok je to ťažšie. V roku 2013 ma ÚĽUV ocenil titulom Majster umeleckej výroby a mnohé mestá vyberajú odo mňa poplatok za to, že ukazujem ojedinelú vyše stopäťdesiat ročnú tradíciu. Remeselníci sa potom uchyľujú k praktikám, že niekde niečo nakúpia a predávajú to ako svoj výrobok, to úplne zabíja ľudovú tvorivosť aj radosť z práce a ide len o peniaze. Taktiež nedokážeme naše úzke územie, ktoré je povestné drotárstvom, vymedziť tak, aby aj zahraničný návštevník vedel, že sa nachádza v kraji drotárov. Drotárstvo bolo v roku 2017 zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva. Na jednej strane sa tým pýšime, na druhej strane sami tomu nevieme alebo nechceme pomôcť.
Juraj Šerík s drôteným srdcom, ktoré spolu s ním drôtovali ľudia po celom Slovensku. Viac o projekte Srdce pre SLovensko hovorí vo videu. (zdroj: ARCHÍV JŠ)Nemáte teda žiadneho učňa, ktorého by ste učili vášmu remeslu?
Je to naše rodinné striebro, preto ľudí mimo rodiny do toho nezasvecujem. Pomáha nám partnerkina dcéra. V televíznej relácii sme taktiež zaúčali naše učnice drôtovať, boli veľmi šikovné, aj si udrôtovali krásne výrobky, no ani im som neukázal všetko. Sú grify, ktoré musia ostať v rodine, je to dedičstvo. Kládol som si to aj ako podmienku, keď som do relácie šiel.
Ste v kontakte s týmito učnicami aj po relácii? Darí sa im venovať drôtovaniu aj v súčasnosti?
Sme s nimi v kontakte, no s touto prácou nie je jednoduché začať. Zdalo by sa, že stačí kúsok drôtiku a jednoduché klieštiky, ale ak sa chceme tomuto remeslu venovať precíznejšie, dva metre drôtu nestačia. Treba mať priestorové podmienky, prípravky na skrúcanie, valcovanie drôtu a množstvo drôtu rôznych priemerov či tvrdosti. Mám aj obdobia, kedy chcem remeslo zavesiť na klinec. Mosadzný drôt sa na Slovensku nevyrába, ak sa dá zohnať, stojí to veľa peňazí.
V tomto období sme napríklad žiadali VÚC cez dotačný systém o peniažky na klieštiky a materiál, aby sme mohli robiť workshopy pre deti. Chcel by som, keď nás navštívia deti, aby každý mohol mať klieštiky, kúsok materiálu a pracovať. Niečo mám, no decká to rýchlo rozchytajú. Keby sme dostali dotáciu, výuka by mohla prebiehať efektívnejšie, som rád, keď si deti môžu udrôtovať nejaké srdiečko, podkovičku. Týmto spôsobom sa taktiež remeslo ďalej zachováva.
Boj o financie a zachovanie remesla je ten nepríjemný aspekt, ale je niečo, čo vás napriek tomu na práci teší a poháňa v tvorbe?
Keď už prídeme na jarmoky a mám spätnú väzbu od ľudí, dáva mi to energiu. Minule sme na exkurzii v múzeu mali detičky z Martina. Keď už odchádzali, jeden chlapec mi hovorí, ujo, musím vám niečo povedať, cítil som sa tu ako doma, vtedy človek pookreje.
Kto je Juraj Šerík
Ako chlapec chodieval k dedkovi do Dlhého Poľa, kde sa na priedomí učil drotárskemu remeslu. Pochádza z váženej drotárskej rodiny majstra Jozefa Holánika – Bakeľa, svetového drotára, ktorý je jeho pradedom. Vyštudoval strojárinu a vo svojom odbore aj pracoval. Po zrušení prevádzky, v ktorej pracoval, a aj kvôli slabnúcemu zraku absolvoval kurz pre dlhodobo nezamestnaných, výsledkom ktorého bolo založenie chránenej dielne so zameraním na výrobu drôtených výrobkov. Obnovil vyše 150-ročnú drotársku tradíciu, ktorej sa venuje dodnes. V auguste 2018 bolo vďaka jeho iniciatíve v Dlhom Poli otvorené prvé živé drotárske múzeum na Slovensku pôvodnom prostredí, kde sa venuje drotárstvu priamo v tejto drevenici. S partnerkou Majkou sú v ňom pripravení verejnosti o drotárstve všetko porozprávať, v dreveničke však nebývajú nonstop, preto sa im treba vopred ohlásiť. Reprezentuje drotárstvo v zahraničí napríklad na Expo v Miláne v roku 2015, v Paríži 2016, Slovenské Vianoce v Prahe 2012. Je autorom projektu Srdce pre Čadcu, ktoré je umiestené v galérii Čadca. Srdce pre Slovensko a Jedno srdce - jeden svet. Drôtené srdcia mu pomáhali tvoriť ľudia z domova i zo zahraničia. Minulý rok účinkoval v dokumentárnej televíznej show Remeslo má zlaté dno, kde sa taktiež snažil zviditeľniť a reprezentovať drotárstvo. Dlhé roky sa venoval maratónskemu behu a skultúrneniu bežeckého okruhu, ktorý je po ňom pomenovaný Šeríkov okruh v Čadci.
