Od poľských hraníc k mostu Golden Gate. Tak by sa do niekoľkých slov dala zhrnúť doterajšia životná cesta Lucie Cerchlanovej zo Skalitého. Opisujúc ju tvrdí, že kde je vôľa, tam je cesta.
Naposledy ste pre MY Kysucké noviny dávali rozhovor pred siedmimi rokmi. V tom čase ste hrali v Amerike univerzitný tenis. Čo sa odvtedy zmenilo?
"Naším najväčším úspechom bolo, že sme sa ako tím dostali do top osmičky v Amerike. Keď som však skončila školu, stálo predo mnou rozhodnutie, či sa chcem naďalej venovať tenisu, alebo sa zamerať na niečo iné. Niektoré moje spoluhráčky sa mu stále venujú, ja som si však povedala, že by som chcela schopnosti a vedomosti, ktoré som nadobudla v tenise, zúročiť inde. Už počas školy ma to ťahalo k startupom, k technológiám, preto som sa rozhodla, že toto by mohla byť moja ďalšia cesta.
V decembri 2015 som skončila školu, v januári 2016 som prišla na Slovensko. Medzitým som absolvovala stáž vo Washingtone, kde som sa spoznala so slovenským veľvyslancom v USA. Rozprával mi, že na Slovensku sú zaujímavé možnosti pre tých, ktorí chcú pracovať s inováciami. Prijali ma na ministerstvo hospodárstva, kde sme pracovali na rôznych projektoch, vrátane Hyperloopu a inteligentných miest. Na všeobecný údiv, bolo to veľmi podnetné prostredie.
Hendikepované deti sa tešia aj z maličkostí, hovorí Simona Melicherová Čítajte Neskôr som šla do Londýna, kde som na Imperial College začala študovať na magisterskom stupni. Ale po pár dňoch som si povedala, že asi bude lepšie, ak budem pracovať. Bolo za tým viacero dôvodov, ale podstatné bolo, že som si porovnala investíciu do štúdia s tým, čo by som sa mohla naučiť v reálnom svete. A povedala som si, že viac sa mi oplatí získavať skúsenosti priamo v praxi. Nastúpila som do spoločnosti Slido, rok som bola v Londýne a teraz som už rok a pol v San Franciscu."
Slido je však slovenská firma. Ako to, že pre ňu pracujete v zahraničí?
"V Londýne som stretla jedného zo zakladateľov Slido. Už predtým som túto firmu poznala, ale nikdy mi nenapadlo, že by som mohla byť jej súčasťou. On mi však začal rozprávať, čo robia, ako rastú a čo všetko by ešte bolo potrebné urobiť. Nadchlo ma to. Veľmi sa mi páčilo, že to nikdy nebolo o tom, prísť do práce, odrobiť si svoje a odísť. Práve naopak, snažíš sa niečo zlepšiť, niekomu pomôcť. Povedala som si, že toto chcem robiť."
Čo z toho, čo vám dal šport, vám pomáha v pracovnom živote?
"Vyznie to ako klišé a asi to tak aj je, ale... V tenise buď vyhráš, alebo prehráš. Neexistuje tam remíza. Veľa ráz som prehrala a to ma naučilo nevzdávať sa. Potom, v práci, som si povedala, že ak, napríklad, nevyjde projekt, tak v ďalšom zápase, čiže projekte, mám šancu to napraviť.
Ďalej, pracovná disciplína. Keď som mala skoro vstávať alebo som mala veľa práce, nepovedala som si, že to je niečo, čo nechcem. Naopak, vítala som to a pýtala som si viac. Zo športu som bola zvyknutá chodiť na tréningy, veľa cestovať a nemať veci naservírované pod nos.
