Puto od narodenia
Vlastného koňa si kúpila pred piatimi rokmi, no pozná ho od žriebäťa, z čias, keď chodievala na družstvá. „Kobyla bola žrebná a večer sa ešte nič nedialo. Ráno som sa bežala pozrieť, či už tam žriebä je,“ vzťah ku koňom sa u Moniky rozvinul v detstve. Slabosť pre tieto vznešené zvieratá ju neopustila, odkedy koňa videla vôbec prvý raz: „V rodine nik kone nemal. Od ôsmich rokov som chodila na družstvá, bola som všade, kde boli kone.“
Mlyn patrí k siedmim divom Kysúc Čítajte Na seba si zarobia
Kôň je však spoločenské zviera, a preto k prvému onedlho pribudol druhý, následne tretí, aj štvrtý: „Keďže na Kysuciach sa veľmi stajne nevyskytujú a keďže uživiť toľké kone bolo, samozrejme, náročné, prišiel nápad, že začneme ponúkať kurzy, aby si koníky na seba aj zarobili. Čo cez leto zarobia, cez zimu zožerú,“ objasňuje Monika konský rozpočet krátko pred začatím sezóny. „Jazdíme celý rok, leto je väčšia sezóna, vtedy koníky pracujú viac, cez zimu majú voľnejšie.“
Harmonogram záujemcov o jazdenie upravujú v týchto dňoch podľa horúčav, jazdí sa ráno či k večeru. Kone potrebujú k dispozícii vodu a tieň: „Ideálne je, ak majú v ohrade stromy, do ktorých tieňa sa môžu ukryť. Keď sú horúčavy, cez obed nejazdíme. Cez deň berú dievčatá kone k vode schladiť sa. Ak nie, polievame ich,“ hovorí majiteľka.
