Je to len nedávno, čo Peter Tichý ml. túžil po účasti na olympijských hrách v chôdzi. Sen sa však rozplynul a mladík z Kysúc sa rozhodol zmeniť šport. Dal sa na cyklistiku a urobil dobre. Svojím výkonom to potvrdil na etapových pretekoch v Afrike.
Signalizáciu v Podvysokej opravia Čítajte Nedávno ste sa vrátili z náročných cyklistických pretekov Okolo Kamerunu. Ako sa vám darilo, ste spokojný s celkovým tímovým výsledkom?
- V stredu sme sa vrátili z etapových pretekov UCI 2.2 Tour Du Cameroun. Martin Mahďar, náš líder, skončil štvrtý v celkovom poradí. Podarilo sa nám vybojovať aj pódiové umiestnenia, avšak chýbalo trochu cyklistického šťastia. Jakub Varhaňovský hneď v prvej etape po kontakte so súperom nepríjemne spadol 200 metrov pred cieľom. Takisto mal smolu aj v piatej etape, keď sa rozhodovalo v záverečnom špurte, a taktiež sa dostal do kontaktu s ďalšími pretekármi, pri ktorom poškodil predné koleso, a tak nemohol špurtovať. Tréner zhodnotil naše vystúpenie pozitívne. Kvalitne sme potrénovali, vyskúšali sme rôzne taktiky a pre mňa ako nováčika na etapových pretekoch to bola obrovská škola. Veľa vecí som sa musel učiť rýchlo za pochodu.
Aká bola vaša úloha v tíme? Podarilo sa vám ju zastať tak, ako sa od vás očakávalo?
- Popravde, neviem, čo sa odo mňa pred štartom očakávalo. Sám som nevedel, čo môžem od seba očakávať, keďže to bolo pre mňa niečo úplne nové. Čo sa týka výkonnosti, vedel som, že natrénované mám, ale absolvovať deväť etáp v náročných afrických podmienkach, to nie je sranda. Prvá etapa bola z mojej strany opatrná, ale každým dňom som získaval viac sebavedomia a učil som sa nové veci. Mojou úlohou bolo najmä pomáhať chalanom tak, ako sa len dá. Či už pri technických problémoch, alebo poskytnúť náhradné koleso, bicykel, robiť domestika, jazdiť do mechaničáku pre fľaše s vodou, traťovky a, samozrejme, sledovať vývoj pretekov. Ďalej zachytávať nástupy, byť aktívny, ťahať tempo. Myslím, že som to zvládol dobre a môžem byť so sebou spokojný.
Alica Kubjatková hviezdila na stolnotenisových majstrovstvách Čítajte Zdolať ste museli osem etáp...
- Áno, spolu sme absolvovali osem etáp s jedným dňom voľna, celkovo sme našliapali 1260 km. Každá etapa bola jedinečná. Ťažko povedať, ktorá z nich bola najťažšia. Skúsim aspoň v krátkosti spomenúť také možno aj vtipné alebo pre mňa zaujímavé situácie. Prvé štyri etapy merali od 140 do 160 km s prevýšením od 1100 do 1400 m. Prvá bola náročná z hľadiska presunu, pretože sme išli ráno na štart autobusom tri hodiny a po etape na hotel skoro päť hodín. Moja práca v prvej etape bola najmä skúšanie skákania do únikov a jazdenie pri našich chalanoch. V tejto etape sme sa spoliehali na Jakuba Varhaňovského v hromadnom dojazde, ale 200 m pred cieľom sa dostal do kontaktu a nepríjemne spadol.
A čo druhá etapa?
- Mala rovnaký priebeh ako prvá. Mojou úlohou pre druhú etapu bolo robiť domestika, čiže sa starať chalanom o pitie a jedlo. V tejto etape sme mali technické problémy. Pokazilo sa naše mechanické vozidlo a my sme o tom nemali žiadne informácie. Šiel som do kolóny vymeniť fľaše, nikde som nevidel naše auto. Strávil som tam dlhší čas, kým som zistil, že naše auto je pokazené a fľaše majú Holanďania. V dojazde sme mali vpredu dvoch pretekárov. Traja sme prišli v tretej skupine so stratou. Po pretekoch som začal cítiť žalúdočné problémy, ale to som ešte netušil, čo bude nasledovať.
Ako to myslíte?
- Večer a celú noc som presedel na toalete, spal som asi dve hodiny a skoro nič som nejedol. Vedel som, že ďalší deň nás čaká zase 155 km v horúcom tropickom počasí. Mojím jediným cieľom bolo prežiť a prísť do cieľa v časovom limite.
