Čadčianka Soňa Behúňová strávila v školských službách celkom 44 rokov. Už počas svojej kariéry bola vnímavá na rôzne životné udalosti, ľudské problémy, radosti i starosti človeka. Z vlastných skúseností tvrdí, že život je o vzťahoch a ona si bez vzťahu k Bohu, k druhým ľuďom a priateľom svoj život nevie predstaviť.
Svoje postoje k životu a vyznania preniesla Soňa Behúňová do svojich básní, ktoré začala tvoriť asi pred tridsiatimi rokmi. Po odchode na zaslúžený odpočinok v roku 2015 sa písaniu venuje naplno. K poézii pridala aj prózu.
Tri sny mladej dievčiny
Prvú báseň sa pokúšala napísať ako stredoškoláčka, bola, samozrejme, o prvej láske, srdci, ktoré dokáže v takomto veku všeličo zraniť. „V kútiku duše som si uchovávala tri túžby. Paradoxne, všetky boli umeleckého rázu. Chcela som byť maliarkou. Predstava bola taká, že by som maľovala iba krajinky, východy a západy slnka. Na to som však talent nemala, aj keď kresliť viem. Druhou bola hra na nejakom hudobnom nástroji. Mojej maminke sa veľmi páčila harmonika, ale s mojou búrlivou povahou by som do hudobnej školy aj tak nechodila. Treťou bolo stať sa spisovateľkou,“ spomína.
„Postrčila“ ju priateľka
Sonina bývalá spolužiačka, dlhoročná riaditeľka čadčianskeho gymnázia, dnes už nebohá Hanka Čerchlová, jej jedného dňa zobrala všetky básne a „poza jej chrbát“ ich ukázala Márii Ščuryovej, majiteľke známeho čadčianskeho vydavateľstva. „Takto uzrela svetlo sveta moja prvá kniha básní pod názvom Cesta do seba. Je v nej 114 básní o živote, vzťahoch k ľuďom, k Bohu, otázkam ochrany života človeka i prírody vôbec. Jednoducho všetkému, čo sa dotýka môjho srdca. Predslov k nej napísal kysucký rodák a súčasný nitriansky biskup, Viliam Judák,“ dozvedáme sa o spisovateľkiných začiatkoch.
Ďalšou knihou bola prvá časť (obsahuje 74 príbehov) životopisných poviedok s názvom Za troch chlapcov. „Od detstva som hrávala futbal, samozrejme, s chlapcami. Takisto hokej, stavali sme spolu mlynčeky na potoku, bunkre na kopci Jurošák, chytali v rieke Kysuca slíže holými rukami a stvárali všelijaké pestvá. Tak, ako všetky vtedy živé, neposedné deti. Často som chodila do lesa zbierať huby s milovaným tatom, neskôr už sama. Bolo úžasné naplniť nádobky čučoriedkami, malinami, ostružinami, černicami šípkami či trnkami, z ktorých robieval ocko domáce vínko,“ spomína na krásne chvíle prežité v lone prírody.
