V prvý októbrový deň uplynulo presne štyridsať rokov, odkedy pôsobí v týždenníku Kysuce. Začínal ako redaktor, neskôr bol spoluvydavateľom a šéfredaktorom, dnes je čestným predsedom redakčnej rady.
Pri príležitosti jubilejného šesťdesiateho ročníka týždenníka Kysuce sme sa rozprávali s Ladislavom Paštrnákom...
Týždenník Kysuce oslavuje šesťdesiate narodeniny. Vy máte len o pár rôčkov viac. Považujete ich za svojho mladšieho brata, alebo tak ako sa zvyčajne hovorí za svoje dieťa?
Aj za svojho brata, ale aj za svoje dieťa. Keď som nedávno začal bilancovať, zistil som, že 1. októbra bude 40 rokov, odkedy som nastúpil do redakcie. Celých štyridsať rokov som pracoval v týždenníku Kysuce. Spočiatku som bol redaktor, po roku 1989 som pôsobil ako spoluvydavateľ a šéfredaktor. Prakticky to je jediná práca, ktorú som počas svojho aktívneho života vykonával. Bol som verný Kysuciam. Až teraz si uvedomujem, že sme s novinami šli ruka v ruke, či už v dobrých alebo v tých horších situáciách.
Územný plán pod ich domom sa menil: nevedeli o tom Čítajte Poďme v čase späť. Spomenuli ste, že pre týždenník pracujete štyridsať rokov. Ako sa zrodila táto nerozlučiteľná spolupráca?
Vyplynulo to z detstva. Už na základnej škole v Rakovej som v ôsmom alebo deviatom ročníku začal písať články. Ovplyvnila ma poetka a učiteľka Jana Kuzmová, ktorá vtedy učila na škole, ale aj vtedajší učiteľ Juraj Kusenda. Práve tam som sa začal venovať písanému slovu. Neskôr som študoval na gymnáziu v Turzovke a prirodzeným vývojom som sa stal šéfredaktorom školského časopisu Slovo mladých. Po gyme som nastúpil na odbor žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia na výške som cez prázdniny praxoval v redakcii týždenníka Kysuce. Keďže sa vyžadovala aj prax v médiách na nadregionálnej úrovni, písal som aj v Bratislave v týždenníku Ľud. Ako študent som spolupracoval aj s denníkom Práca.
Čo bolo potom?
Už počas štúdia potrebovali v redakcii doplniť miesto jedného či dvoch redaktorov. Nemal som záujem ísť niekde do sveta, a tak existovala nepísaná dohoda, že po ukončení štúdia v roku 1979 nastúpim do redakcie. Stalo sa a 1. októbra toho roku som bol redaktorom v okresných novinách Kysuce. V tom čase som písal o ekonomike, práci v závodoch, ale aj o národných výboroch v rámci regiónu.
Pamätáte si ešte na svoj prvý článok?
Napísal som ho na Gymnáziu v Turzovke. Nebola to celkom šťastná téma. Zároveň som sa na svojom prvom texte veľa naučil. Uvedomil som si, že keď chce človek písať do novín, je dôležité overiť si fakty nie z jednej, ale pri najmenšom z dvoch strán. Išlo o článok, ktorý vyšiel aj v novinách. V tom čase chodili autobusy s prívesmi. Keď bol autobusový spoj plný, šofér zaň zapojil príves, v ktorom sa takisto mohli viezť ľudia. Keď mal šofér menej ľudí, príves jednoducho odpojil. Obyčajne sa v prívesoch vozili robotníci na Ostravsko. V tom čase som chodieval do školy vlakom, na stanici v Staškove bol vždy prázdny príves. Myslel som si, že je nevyužitý a napísal som o tom poznámku. No on bol využívaný zavčas ráno okolo štvrtej či piatej a cez deň, keď už ľudia nechodili do roboty, tam spomínaný príves odstavili. Vtedajší riaditeľ ČSAD v Čadci na tú poznámku odpísal a vysvetlil, ako to v skutočnosti je. A to je príbeh môjho prvého textu (smiech).
Odvtedy ste teda overovali fakty?
Áno, to bola taká poučka, ako to treba robiť.
Výroba novín sa riešila v tom čase asi inak ako v dnešnej dobe. Ako vyzeralo vtedajšie technické zázemie?
Vyrábali sa klasické čiernobiele noviny, ktoré sa tlačili na rotačke. Texty vznikali na písacích strojoch.
