Dlhé roky prinášal vám, čitateľom, novinky zo všetkých kútov regiónu. Rastislav Hajnoš bol nádejným atlétom, aktívneho športu sa však vzdal, aby si splnil svoj tajný sen – písať o športe.
Jeho záber bol však širší, ako len dianie na ihriskách či v halách. „Keď sme napísali niečo negatívne, volali nám, čo sme si to dovolili, že nás budú žalovať. Ale veď v novinách musí byť aj kritika. Nech ľudia vedia, ako sa veci majú,“ hovorí v rozhovore pre týždenník Kysuce jeho dlhoročný redaktor.
Aká je vaša športová minulosť?
„Začínal som pri futbale ako dorastenec. Chytával som za dorast Čadce. Býval som však v rovnakom dome ako československý reprezentant v atletike Ivan Čierny a ten ma zlanáril na atletiku. V Čadci som sa ale dlho nezdržal, čoskoro sme odišli do Třinca. Tam som dosiahol svoj atletický vrchol, dostal som sa aj do juniorskej reprezentácii Československa. No pri aktívnom športe som dlho neostal. V roku 1971 ma totiž oslovil bývalý šéfredaktor Kysúc Juraj Švaňa, či by som nechcel ísť robiť športového redaktora.
S atletikou som teda skončil. Funkcionári z Třinca ma síce chodili lanáriť, aby som sa vrátil, ale ja som vždy chcel byť novinár. To bol môj tajný sen. Dopisoval som z rôznych športových akcií, aj preto ma pán Švaňa oslovil.“
Nezačali ste s atletikou neskoro? Keď ešte v doraste ste hrávali futbal...
„Nie. Ja som futbal dlho nehral. Býval som neďaleko ihriska a mal som za susedov siedmich futbalistov z Čadce. Tí ma prehovorili. Ale potom si ma všimol Ivan Čierny, videl, že behávam a stiahol ma na atletiku. Behával som 400 metrov prekážky, to bola moja obľúbená disciplína.“
Z Turzovky do Fortuna ligy. Kysučan túži hrať za seniorskú reprezentáciu Čítajte Ivan Čierny je v atletickom svete známou osobou. Ako na neho spomínate, akým bol trénerom?
„Je to perfektný chlap. Rád na neho spomínam. Vždy, keď príde do Čadce, tak spolu posedíme, pospomíname. Bol i šéfom Dukla Banská Bystrica, zlanáril ma tam a istý čas som pobudol aj tam. Napokon som sa však vrátil späť do Třinca.
Keď som bol v reprezentácii, chodil som na zrazy do Prahy. Štátny tréner Milan Novák ma prehováral, aby som tam ostal. Že mi dajú byt, zabezpečia mi štúdium na vysokej škole. Aj na Sparte som strávil istý čas, no znovu som sa vrátil do Třinca. Pochodil som aj zahraničie, mal som ponuky, aby som ostal vo Švédsku či v Taliansku, vždy ma to však ťahalo späť do Třinca. Mal som k nemu obrovský vzťah. Narodil som sa totiž v Opave, naši tam po vojne bývali. Tak možno aj preto som chcel byť na Morave.“
Nemali ste možnosť pretekať na Slovensku?
„Išiel som do Trnavy na pedagogickú fakultu. Tam mali atletický oddiel, do ktorého som sa hneď prihlásil. Bol som tam však len rok. Tam bola prvá slovenská atletická národná liga, ale tá mi nevyhovovala. Jej úroveň sa s tou českou nedala ani porovnať. Po roku som teda zrušil štúdium, hoci miestni ma prehovárali, aby som tam ostal. Mne to však nič nedávalo, tak som odišiel naspäť do Třinca. Česi majú iný prístup k športu. Sú tam profíci, ktorí chcú, aby ich pretekári dosahovali vrchol. A vytvoria im na to podmienky. Majú všetko, čo chcú. Preto je šport v Českej republike na inej úrovni, ako u nás.“
Čo bolo pre vás najťažšie v novinárskych začiatkoch?
„Samozrejme, chvíľu trvalo, kým som sa do toho dostal. Vtedy som musel všetko písať na papier. Najťažšie bolo pre mňa asi naučiť sa písať na písacom stroji. Dostal som kufríkový písací stroj, dodnes ho mám doma odložený. Kysuce sa vtedy tlačili v tlačiarni Pravda v Žiline. Chodil som tam každú stredu. V redakcii sme ručne pripravili strany, vyznačili sme, kam má ísť aký článok, titulok. Sádzači v tlačiarni potom tie strany vytlačili, ja som ich skontroloval a opravil chybičky. Oni to znovu opravili a vytlačili. Niekedy sa stávalo, že som niečo prehliadol a v novinách vyšiel nejaký kiks (úsmev).“
Pamätáte si takýchto novinárskych škriatkov?
