Pred dvomi rokmi urobil veľký posun v kariére, keď nastúpil na univerzitu v Maine v USA. Adrián Holešinský, dvadsaťtriročný žilinský odchovanec však odvtedy prežíva hokejovo náročné obdobie.
Tretiu sezónu pôsobíte na univerzite v Maine. Naplnila prestížna NCAA vaše očakávania?
Ak mám byť úprimný, po viacerých stránkach, ako spojitosť školy a hokeja na vysokej úrovni, to splnilo očakávania na plnej čiare. Po tej hokejovej už je to horšie, keďže v úvode posledných dvoch sezón som sa zranil a keď som sa vrátil do zostavy, už to bolo všelijaké. Nedostával som toľko priestoru, koľko som mal sľúbené a koľko som si predstavoval. Istú rolu zohral aj odchod trénera, ktorý ma priviedol na univerzitu v Maine, lebo som mal aj iné ponuky. V tejto sezóne som ešte ne-hral a čakám na príležitosť. Je to veľmi ťažké, keďže NCAA je rýchla liga, kde preferujú mladých hráčov, aby sa posunuli o úroveň vyššie, či už do NHL, alebo AHL.
Nerozmýšľali ste teda o zmene pôsobiska? Myslíte si, že vám súčasný tréner dá šancu hrať?
Rozmýšľal som o tom veľakrát, ale už som začal študovať a bola by veľká škoda zahodiť plné štipendium, keďže som už v polovici štúdia. Tento rok sa snažím zobrať si čo najviac predmetov a po sezóne pouvažujem o ďalších možnostiach. Dúfam, že si čoskoro zahrám, ale ešte som nedostal takú šancu, aby som sa mohol ukázať. Ja som tvorca hry a odkedy som prišiel, nemal som možnosť ukázať, čo je vo mne. Keď už som sa dostal do zápasu, nastupoval som v checking line, ktorá má úplne iné úlohy. Čakám na šancu a uvidíme, čo bude. Určite posledné roky z hokejového hľadiska nie sú vôbec také, ako som si predstavoval.
Kysučan sprevádza ľudí po africkej divočine, prilákali ho tam aj zvieratá z dokumentov Čítajte Veríte, že budete pripravený, keď tá šanca príde? Ako sa vyrovnávate s tým, že nehrávate?
Určite si verím, lebo si myslím, že som sa zlepšil korčuliarsky a najmä psychicky som dospel. Je to ťažké, lebo každý sleduje väčšinou štatistiky, takže ma hneď odpíše a málo ľudí vidí, čo je vlastne za tým a v čom je problém. Aj to zohralo úlohu v tom, prečo som ešte nezmenil pôsobisko. Myslím, že je veľmi ťažké zobrať hráča, ktorý nie je produktívny. Na druhej strane, nemôžem sa sťažovať, lebo som tu stretol priateľku, s ktorou som už dva roky. Mám plné štipendium na univerzite, ktoré si cením, lebo málo ľudí, najmä v USA, má možnosť vyštudovať zadarmo a štúdium je tu nesmierne drahé. Keď si vezmem, že v NCAA hrá 60 škôl, v každej škole nie je viac ako 30 hráčov a z nich má plné štipendium ani nie tretina, tak si myslím, že som čosi dosiahol. Keď som tu, tak musím niečo vedieť. Hokej som hrať nezabudol.
Myslíte si, že aj napriek nepriazni osudu sa vám ešte môže splniť sen o NHL?
Každý musí stále snívať a veriť si, ale človek musí byť aj realista.
