Ako si spomínate na November 1989 vy? Opýtali sme sa staršej i mladšej generácie. Čo sa vám spája s Nežnou revolúciou?
Archív FLFrantišek Linet, náčelník Mestskej polície Čadca: Spomínam si na to obdobie veľmi intenzívne. Bol som mladý, ženatý, mal som dieťa, bol som na základnej vojenskej službe. Odmala nám bola vštepovaná jedna ideológia, všetko ostatné bolo zakázané. Zrazu sa v spoločnosti začalo niečo diať, mal som strach, čo s nami bude. Za veľmi krátky čas mi revolúcia napokon priniesla veľký dar, pretože sa mi skrátila vojenská služba o pol roka. Bolo to niečo úžasné, pretože chlapi nechávali na „vojne“ najkrajšie roky života. Na druhej strane, tvrdím, že tí, ktorí základnú vojenskú službu mali, sú sebestační, vedia pragmatickejšie rozmýšľať.
Revolúcia priniesla, že môžeme cestovať po celom svete.
Keď som kedysi chcel ísť do Maďarska kúpiť si rifle a tričko, aké som videl v západných časopisoch, musel som si vybaviť doložku. Ak som chcel ísť na trhy do Poľska, musel som mať pozvanie od poľskej rodiny. Kde sme, samozrejme, rodinu nemali. Môj syn odišiel do zahraničia, kde žil. Vidím, že je to škola do života, ktorá sa nedá zaplatiť. Človek sa zdokonalí v jazykoch a vie sa o seba postarať.
undefined Čítajte
undefined Čítajte
Michaela Cisariková, tanečná režisérka: November 1989 je rokom môjho narodenia, síce som v novembri mala už 2 mesiace, ale ako sa hovorí, som dieťa Nežnej revolúcie. Ťažko odpovedať na niečo, čoho som súčasťou nebola, ale je to dôležité pripomenúť hlavne mladým ľuďom, keďže divadelníci a študenti stredných a vysokých škôl to začali a vzopreli sa, v mieri bojovali za slobodu slova, lebo práve ich sa týkala budúcnosť najviac.
V dnešnej dobe by som to skôr prirovnala k protestu za planétu alebo za LGBT komunity, „bojujeme“, protestujeme za lepší život. Neviem, aký by som mala život, keby som nemohla odcestovať do zahraničia, aby som mohla robiť, čo ma baví, ale viem, že sa môžme poučiť a motivovať mladých, aby niečo robili teraz!
Archív JKJozef Křivánek, predseda okresného výboru Slovenského zväzu telesne postihnutých v Čadci: Myslím si, že ľudia vtedy neboli na námestiach preto, aby nahradili diktát strany diktátom trhu, ale posilnili kontrolu nad svojimi vlastnými životmi. Sme svedkami úpadku v spoločenskom a politickom živote, chronických chorôb ekonomiky, klesania úrovne sociálnej a zdravotníckej starostlivosti, školstva a kultúry.
