Mám odbehnutých 160 maratónov, štyri 50-kilometrové behy a dva stokilometrové závody. Moje víťazstvo na neoficiálnych majstrovstvách sveta v behu na 100 kilometrov mnohí považujú za môj najväčší úspech. Dnes už behám najmä pre radosť a beh vnímam skôr ako relax, než súťaž. Už viac ako tridsať rokov je pevnou súčasťou môjho života.
Koľko meria maratón?
Maratón meria 42 195 m. Keď som však začínala s behaním, o čísla som sa veľmi nezaujímala. To, ako som začala, si pamätám celkom presne. S kamarátkami M. Hulákovou a V. Sobolovou sme často chodievali na turistiku. V jeden víkend v roku 1983 sme však nemali nič na pláne a v novinách som si prečítala, že sa uskutoční Turansky polmaratón v Turanoch. Povedala som si, že keď som zvládla 50 či stokilometrové túry, tak 21 kilometrov tiež zvládnem odbehnúť.
Česanie kapra, audiencia či turistika. Aké sú Vianoce kysuckých športovcov? Čítajte Cestovala som teda do Turan na pretek, kde som stretla kysuckých bežcov – P. Martiníka, J. Majeríka, J. Krellu, môjho neskoršieho manžela Vlada Balošáka a ďalších. Oni boli skúsenejšími bežcami a prezradili mi, že preteky sa konajú každý týždeň. No a ďalší tip bol Kysucký maratón.
Popravde, ani som nevedela, koľko maratón meria, keď som ho bežala prvýkrát. Išla som ho bežať bez prípravy a napokon som skončila tretia z okresu, s časom tri hodiny, 45 minút. Moje prvé skúsenosti s behom teda boli polmaratón a maratón bez prípravy. Beh ma oslovil, išla som to skúsiť aj do tretice na Šumperský maratón. Tam už som vyhrala, lebo lepšie neprišli (úsmev). A tak som ostala pri bežeckých pretekoch.
Domáca strava
Myslím si, že za to môžu gény. A robota. Pochádzam z deviatich detí a odmalička sme museli robiť. Rodičia mali statok, takže sme pásli husi, hrabali seno, pracovali na roli. Práca nás zocelila, vybudovali sme si vytrvalosť, húževnatosť, silu.
Nikdy som špeciálne neriešila jedlo, ale je fakt, že pred 35 rokmi som bola na domácej strave. Všetko sme mali vlastné dopestované - ovocie, zeleninu, nič sme nekupovali. Rodičia chovali kravu, prasiatka, sliepky, takže bolo postarané aj o mäso, mlieko či vajíčka. Určite to malo niečo do seba. Strava bola založená na domácom jedle, nič nebolo chemicky dochutené.
Zo stravy sme nič nevyčleňovali, vôbec sme také veci neriešili. Zjedli sme, čo bolo uvarené. Dali sme si kus slaniny a išli sme pretekať. Až teraz, po toľkých rokoch, už viac zvažujem. Čo si dať pred pretekom. Stále sa však snažím byť na domácich produktoch. V súčasnosti je to ale náročné, človek už veľmi nemá čas veľa pestovať. Napriek tomu máme stále vlastnú zeleninu, zemiaky a dobrých príbuzných či známych, ktorí nám dávajú domáce vajíčka či mäso. Možno aj to má ešte stále vplyv na výkonnosť.
Najdôležitejšie však je, že sa každý deň hýbem. Som telocvikárka, hoci na začiatku som bola od tejto práce veľmi vzdialená. Bola som šiestym dieťaťom a moja mamička mala pre každého z nás presnú predstavu o tom, čím bude. Ja som sa musela stať krajčírkou.
Učiteľ ma odporučil na športovú školu, do ktorej ma prijali. Mamička však vzala prihlášku a zaniesla ju do Púchova, kde som sa musela vyučiť za krajčírku. Niežeby ma to nebavilo. Po maturite som však absolvovala vysokoškolské štúdium v odbore učiteľstvo telesnej a etickej výchovy v Banskej Bystrici. V Starej Bystrici nemali kvalifikovaného telocvikára a vtedajší pán riaditeľ M. Lalinský ma oslovil, či by som nešla učiť. Ponuku som prijala a pôsobím tu už 24 rokov.
Slovák sa stal majstrom sveta. Necelý rok po tom, čo ho zrazil kamión Čítajte Majsterka sveta
Od začiatku ma zaujímali najmä dlhšie trate. Pridala som sa k bežcom z Klubu Kysuckého maratónu a ich cieľom bolo behať predovšetkým maratóny. Absolvovali všetky, ktoré boli na Slovensku. A ja tiež. Vo veku, keď som začínala s behom, sa už ťažko trénuje rýchlosť. Tú treba rozvíjať omnoho skôr, najmä u dievčat už v ranom veku. Na druhej strane, vytrvalosť už bola vo mne. Mám gény po rodičoch, po starých rodičoch. A napokon som dospela až k stovke.
Ing. M. Michalík ma v roku 1999 oslovil, či by som išla do družstva žien na majstrovstvá sveta na 100 kilometrov. Mal dve dobré vytrvalkyne, Zlatku Semanovú z Košíc a Evku Seidlovú z Tlmáč. Chýbala mu však tretia do družstva a vybral si mňa. Súhlasila som, hoci vtedy som si nevedela predstaviť, ako zabehnem sto kilometrov.
A 15. mája 1999 sa to podarilo. Vo francúzskom Chawagnes som sa stala neoficiálnou majsterkou sveta v behu na 100 kilometrov. Bol to pravdepodobne najväčší nečakaný úspech. V tom čase som zabehla najrýchlejší ženský čas na takúto vzdialenosť (7:33:02 hod).
Keď som sa stala majsterkou sveta, bol to pre mňa šok. Vôbec som s tým nepočítala. Tento obrovský zážitok priniesol aj veľa publicity. A pritom, ja som to vnímala len ako ďalší pretek. Vyhrala som, lebo neboli lepšie.
