K hokeju sa dostal cez mnohé iné športy. Dvadsaťdvaročný obranca Michal Roman pôsobí už tretiu sezónu v najvyššej slovenskej súťaži, kde momentálne hráva za Liptovský Mikuláš.
V ankete Športovec roka Kysúc za rok 2019 skončil medzi hokejistami tretí, pričom vyhral jeho mladší brat. V rozsiahlom rozhovore pre MY Kysucké noviny prezradil viac o svojej kariére, ale aj o tom, ako s Milošom začínali.
Kto vás priviedol k hokeju a prečo ste sa vydali třineckou cestou?
– K hokeju som sa dostal cez krasokorčuľovanie. Keď som bol malý, mal som nejaké alergie a rodičom doktorka povedala, že by mi mohlo pomôcť tráviť čas na chladnejších miestach. Tak som začal korčuľovať. Mal som štyri roky, do 11-12 rokov som robil hokej aj krasokorčuľovanie. To som bol ešte v Žiline. Hokej ma bavil viac, je to predsa taký viac chlapčenský šport ako krasokorčuľovanie. Do Třinca som sa dostal tiež v podstate náhodou. V Žiline bola podmienka asi v piatej triede nastúpiť do hokejovej školy. Tam ma rodičia dať nechceli, tak som musel v Žiline aj s bratom skončiť.
Miloš Roman sa blíži k NHL. Má však ešte jeden nesplnený sen Čítajte Ako teda vyzeral prechod k hokeju?
– To bolo také plynulé. S hokejom som začal hneď, keď som mohol nastúpiť do prípravky v Žiline. Ráno som mal krasokorčuľovanie a poobede hokej. Popritom som hrával ešte futbal, trénoval džudo a chodieval na plávanie. Nebolo to hneď od začiatku priamo zamerané na hokej. Hokej ma však bavil najviac.
Ako ste sa dostali k Oceliarom do Třinca?
– Po tom, ako sme museli skončiť v Žiline, rodičia nechceli, aby sme skončili s hokejom, lebo nás to bavilo. Třinec bol potom asi jediná normálna alternatíva.
Dostali ste sa tam cez známeho alebo vám niekoho odporučili v Žiline?
– V Žiline nám nikoho neodporučili, v podstate nás odtiaľ vyhodili. Do Třinca nás prihlásili rodičia.
Pridalo vám to motiváciu ukázať, že bola chyba vás vyhodiť?
– Nejako som to neriešil. Iba v prípravných zápasoch alebo na turnajoch, keď sme hrávali proti Žiline, tak ma zvykli chalani zo Žiliny provokovať, že som zradca Žiliny a podobne. Nebolo to príjemné, obzvlášť keď som neodišiel dobrovoľne. Vždy sme ich však porazili rozdielom triedy. V konečnom dôsledku to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, že som sa dostal do Třinca. Neskutočne mi to pomohlo.
Futbal: Čadca na úvod prípravy zdolala Skalité, Kysucké Nové Mesto s debaklom Čítajte Napriek tomu ste sa do Žiliny vrátili, dokonca ste v jej drese debutovali v našej najvyššej súťaži. Aký bol návrat po takej skúsenosti z detstva? Pôsobil v klube ešte niekto z tých čias?
– Úprimne, mal som dosť zmiešané pocity. Na jednej strane som sa do Žiliny nechcel vrátiť práve kvôli týmto veciam. Na druhej som mal možnosť hrať extraligu. Áno, pôsobilo tam pár chalanov z toho obdobia. Dosť zavážilo, že v tom čase sa stal hlavným trénerom Stanislav Škorvánek, ktorý ma viedol v mládežníckej reprezentácií ako asistent. Počas sezóny ho síce vymenili, ale on bol jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa vtedy rozhodol pre Žilinu.
Prišli ste do Žiliny po jednej z najúspešnejších sezón od zisku titulu. Odohrali ste takmer všetky zápasy základnej časti aj play-off. Prečo ste tam nezostali dlhšie? Boli tam už vtedy náznaky úpadku, ktorý potom prišiel?
– Káder sme mali kvalitný, určite sme mohli zamiešať kartami. Žiaľ, počas sezóny to už začalo upadať, nemali sme poriadny výstroj a meškali výplaty. Niektoré mzdy ani nevyplatili. Proste to nefungovalo a to sa prejaví aj na hráčoch. Väčšina chalanov má rodiny, ktoré živia a je ťažké sa sústrediť na hru, keď nechodia peniaze a ani nemáte poriadny výstroj. Po sezóne sa nevedelo, či Žilina bude vôbec pokračovať v extralige. Keby všetko fungovalo tak ako má, nemal by som dôvod meniť klub.
Tušíte, prečo MsHK po takej vydarenej sezóne išiel tak rapídne nadol až smerom k zostupu?
