Lektor Lukáš má dvadsaťtri rokov a vysnívanú prácu s mládežou

Keď bol ešte mladší, hľadal príležitosti, ako efektívne tráviť a organizovať svoj voľný čas. Vzdelával sa v pedagogike, psychológii aj v tom, ako sa venovať mladým ľuďom. Kysucké Nové Mesto vypočulo mladých, pomohlo im s mládežníckou klubovňou, kde sa stretávajú a vo svojom voľnom čase preberajú, ako a čo v meste zlepšiť.

Výsledkom je, že mládež je mestu partnerom v lokálnej politike a svedčia o tom viaceré ocenenia. Motorom mládežníckych aktivít je lektor a aktivista Lukáš Hrošovský. V mládežníckej klubovni sa venuje dobrovoľníctvu, politike mládeže, vysielaniu mladých ľudí do zahraničia.

Lukáš sa venuje mládeži (17 fotografií)

Dnes máš združenie, ktoré ťa zamestnáva a venuje sa práci s mladými ľuďmi. Kde má pôvod tvoja práca s mládežou?

Keď som mal šestnásť, robil som animátora mladým, mal som na starosti aj birmovancov, takže začiatky práce s mládežou začali okolo fary. No tieto stretnutia po čase skončili, ľudia odišli a ja, hoci by som pokračoval, bol som ešte mladý na to, aby som dostal takého veci na zodpovednosť. V tom období som vstúpil do žiackej školskej rady, zapájal som sa do rôznych vzdelávaní a dostala sa ku mne výzva z ministerstva školstva napísať projekt o tom, čo by sme zmenili vo svojej lokálnej komunite.

Zároveň som vyhľadával ponuky cestovať do zahraničia cez európske projekty. Bol som nadšený, našiel som organizácie, ktoré ma vyslali do zahraničia, no keďže som nebol dospelý, vždy som potreboval podpisy od rodičov, od riaditeľky školy, bolo to komplikované. Niekto mi vnukol nápad, aby som si založil vlastnú organizáciu, cez ktorú by bolo cestovanie do krajín jednoduchšie.

Mohlo by vás zaujať Mohlo by vás zaujať Natočili snímku z kysuckých lazov: Slováci vedia snívať, vidieť svet inak ako sociálnou drámou Čítajte 

Pod založenie sa vtedy podpísali moji rodičia, hovorili mi, že dúfajú, že nepôjdu do väzenia (úsmev). Vtedy som ani ja nevedel, čo znamená občianske združenie a mojou správnou radou boli rodičia. Cez vlastné združenie som mohol jednoduchšie vysielať do zahraničia seba, svojich spolužiakov, kamarátov. Dva roky som len vysielal dobrovoľníkov do zahraničia cez projekt Európskej únie, postupne sa to pretavilo do, my to nazývame, politiky mládeže, takže mestského mládežníckeho parlamentu.

Združenie som od začiatku zameriaval na prácu s mladými ľuďmi. To som si zadefinoval predtým, keď som sa zúčastňoval rôznych seminárov a teambildingov. Názov združenia pozostáva z anglických slov ako mládež, cestovanie, vzdelávanie a dobrovoľníctvo.

Myslel som si, že celé to bude o dobrovoľníctve aj v budúcnosti: že budem pracovať v nejakej firme a popri tom budem dobrovoľníčiť pre moje občianske združenie, nikdy som si nemyslel, že to bude o práci. Slovíčko „dobrovoľníctvo“ sa tam vyskytlo prirodzene aj preto, že už od začiatku som do toho investoval svoj voľný čas popri štúdiu na strednej škole, veď som skoro ani nezmaturoval (úsmev). Avšak, išiel som do toho naplno, nikdy sa mi to nedalo robiť len na osemdesiat percent.

Pri projektoch a rôznych pracovných stretnutiach s partnermi ako ministerstvo školstva, som bol vždy najmladším členom a stretával som sa s údivom, že niekto mladý sa pustil do niečoho tak ťažkého, pretože organizovať pobyty v zahraničí je organizačne ťažké. Musíte zháňať hotel, vybaviť program pre tridsiatku ľudí, ktorí cestujú z piatich rôznych krajín, zohnať im cestovné lístky, pripraviť vyúčtovanie.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Kysučan sprevádza ľudí po africkej divočine, prilákali ho tam aj zvieratá z dokumentov Čítajte 

Od sedemnástich hosťujem ľudí na Slovensku, aj ich vysielam do zahraničia. Prioritou je vysielanie do zahraničia a to pramení z toho, že aj ja som chcel prioritne cestovať mimo Slovenska. O týždeň vysielam ľudí do Turecka. Ľudia sa na týchto zahraničných mobilitách bavia o témach, ktoré hýbu spoločnosťou.

Koľkodňové sú tieto pobyty? Ako prebiehajú? Ľudia osem dní diskutujú na svetové témy?

Od päť do pätnásť dní, myslím, že viac ako pätnásťdňové sme neriešili. Najčastejšia dĺžka je osem až deväť dní. Stretnutia prebiehajú neformálnym vzdelávaním, bez sedenia v laviciach či siahodlhých prezentácií. Skupinky majú rôzne zadania, navrhujú napríklad riešenia ekologických problémov, môžu pripraviť na takúto tému kampaň na Facebooku, získať čo najviac sledovateľov, natočiť video a podobne.

Ak je mobilita podporovaná Európskou úniou, zo stretnutia sa píše záverečná správa, ktorá sa posiela únii, niektorými nápadmi sa môžu inšpirovať samotní pracovníci v Bruseli. No pre študentov sú tieto stretnutia najmä o vzdelávaní, o zlepšovaní komunikácie v cudzom jazyku, získavaní povedomia o kultúrnych rozdieloch. Cestovaním a spoznávaním sa búrajú predsudky medzi ľuďmi.

Tie som zbúral aj ja, keď som počas mobility býval na izbe s Tunisanom, hoci navôkol som počúval o nebezpečenstve terorizmu. Prešiel som všetky krajiny Európskej únie, spoznal mnoho ľudí a keď cestujem dnes, viem podľa vzhľadu a jazyka tipnúť, z akých krajín ľudia pochádzajú. Dnes už si vytváram iné stereotypy, ktoré plynú z toho, že z jednotlivých krajín som spoznal niekoľkých ľudí a isté zhody v ich správaní či vystupovaní existovali.

Napríklad v týchto mesiacoch máme v Kysuckom Novom Meste dvoch Estóncov, u ktorých sa mi potvrdil stereotyp.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Dobrovoľníčka: Cítim sa ohrozenejšia v Bratislave než v utečeneckom tábore Čítajte 

Čo si o nich myslel pretým, ako prišli?

Že sú tichí a introvertní ľudia. Ja som si na Slovensko bral Estóncov práve preto, čo ma cestovanie a návšteva Estónska naučili: je to najmodernejšia krajina Európy. Krajina, ktorá má milión obyvateľov už pätnásť rokov volí elektronicky, zdravotnú kartu majú online a nie v papierovej podobe. Problémy vybavujú nie na úradoch, ale cez call centrá, pracovné zmluvy podpisujú cez notebook. Na druhej strane, technické vymoženosti z nich spravili introvertov. Boli živšou krajinou, dnes nemajú sociálnu interakciu, prestali vedieť, ako sa rozprávať s ľuďmi. Úlohu zohráva aj to, že v Estónsku stále platí povinná vojenská služba, po ktorej je ťažšie sa zamestnať.

Čo robia spomínaní Estónci v Kysuckom Novom Meste? Zlepšuje sa ich sociálna interakcia?

Artur a Nick sú vyslaní na Slovensko prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby. Ich doobedňajší program je, že pomáhajú lektorovať na školách, spríjemňujú a skvalitňujú vyučovanie vo všetkých troch základných školách v Kysuckom Novom Meste. Učiteľ im zadá, čo si majú pripraviť na každú hodinu.

Sú rodenými Rusmi, čiže ovládajú aj ruštinu a môžu ju využívať na hodinách. Artur a Nick si pripravujú vstupy neformálne a zábavne a deťom to obohacuje hodinu. Snažia sa využívať to, čo poznajú zo školstva doma a to je napríklad skupinová práca, riešenie hlavolamov či dopĺňačiek.