Epidémie neobišli Kysuce ani v minulosti, nestačili kopať hroby

Epidémie rozličných chorôb sprevádzajú ľudstvo už od nepamäti. K najčastejším a najobávanejším patril v minulosti najmä mor sužujúci ľudstvo už od staroveku, ktorý sa objavoval v pravidelných intervaloch. Epidémie sa v minulosti nevyhýbali ani Kysuciam. Z historických záznamov vieme o viacerých prípadoch masového rozšírenia rozličných chorôb, ktoré si zakaždým vyžiadali svoju daň na obyvateľstve.

Ako sa môžeme v tejto súvislosti dočítať v štúdii historika Mariána Liščáka Dejiny zdravotníctva na Kysuciach do roku 1918 (publikovanej v monografii Kysucká nemocnica s poliklinikou Čadca 1968 – 2018 Monografia k 50. Výročiu založenia nemocnice), k nepochybne najťažším patrila epidémia cholery, ktorá v roku 1831 postihla 16 – 19 % obyvateľstva severného Uhorska s 15 – 40 % úmrtnosťou a neobišla ani náš región.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Staré a zbytočné veci „premenili“ na prístroje pre detské oddelenie Čítajte 

Na Kysuciach podľahlo tejto chorobe zhruba 4,5 % populácie (napr. Čadca 4,9 %, Raková 3,8 %, Stará Bystrica 4,6 %), pričom viac boli postihnuté obce v okolí Kysuckého Nového Mesta ako obce horných a východných Kysúc. Fluktuácia obyvateľstva v nich bola totiž väčšia ako v izolovanejších horských kysuckých obciach.

Ďalšia epidémia cholery zasiahla Kysuce a spoločne s nimi i ďalšie oblasti dnešného severného Slovenska o štyri desaťročia neskôr. Epidémia vypukla v Terchovej 6. júna roku 1873 a pretrvala až do 19. decembra 1873. Rozšírila sa do 7 okresov a postihla dokopy 106 obcí. Zo 115 066 ľudí žijúcich v týchto okresoch ochorelo spolu 6 919 ľudí, z ktorých vyzdravelo 4 459, avšak nákaze podľahlo 2 460 osôb.

Smutným fenoménom vysoká detská úmrtnosť

Zatiaľ posledná veľká epidémia zasiahla Kysuce krátko po skončení prvej svetovej vojny a vzniku nového spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vznik Československa v novembri roku 1918 privítali obyvatelia Kysúc s nadšením a očakávaním. Verili, že nový štát im po rokoch poroby a útlaku okrem národnej slobody prinesie i lepšie sociálne a hospodárske postavenie.

Pokiaľ v prvom prípade sa ich očakávania vo veľkej miere naplnili, na druhej strane sociálne a spoločne s nimi i zdravotné pomery počas dvoch desaťročí medzivojnovej republiky nezaznamenali zásadnejšie zlepšenie. Kysuce i v rámci Československa naďalej patrili k regiónom s najslabšou zdravotnou infraštruktúrou s najnižším počtom lekárov, s čím priamo súvisela i mimoriadne nepriaznivá zdravotná situácia.

Obyvateľov naďalej trápil predovšetkým mimoriadne vysoký výskyt tuberkulózy, trachómu a ďalších chorôb. K osobitne smutným fenoménom patrila mimoriadne vysoká detská úmrtnosť, v ktorej Kysuce (okres Čadca a Kysucké Nové Mesto) obsadzovali stabilne v rámci ČSR popredné priečky.

Pozornosť úradov sa vo vzťahu ku Kysuciam počas medzivojnových rokov zameriavala práve na tieto dve oblasti. Kompetentní sa jednak usilovali postupne likvidovať epidemické šírenie a výskyt spomenutých infekčných chorôb a zároveň znížiť vysokú detskú úmrtnosť.

Napriek nepopierateľnému úsiliu, výsledky prichádzali iba pomaly a priebežné zlepšovanie nebolo príliš viditeľné. Zásadnejšia zmena nepriaznivej zdravotnej situácie totiž okrem iného súvisela so zvýšením sociálneho štandardu a osobitne zanedbaných hygienických pomerov, ktoré boli pôvodcom veľkej časti chorôb a ochorení. Absencia vodovodov a zlé hygienické návyky tak predstavovali nielen spoločenský, ale aj zložitý problém.

Epidémia španielskej chrípky a škvrnitého týfusu

Nedostatky vyplývajúce zo slabej zdravotníckej infraštruktúry (absencia nemocnice) sa na Kysuciach prejavili už krátko po vzniku republiky. Ani tento región neostal ušetrený od pandémie španielskej chrípky (tzv. španielky) a škvrnitého týfusu. Obzvlášť tragické boli najmä dôsledky španielskej chrípky, ktorá sa začala šíriť do Európy v priebehu roku 1918 z USA, kde pravdepodobne tento vírus vznikol ako nový druh vtáčej chrípky. Z dôvodu vojenskej cenzúry však informácie o nástupe novej choroby spočiatku neprenikli na verejnosť.