Streda, 3. jún, 2020 | Meniny má KarolínaKrížovkyKrížovky

Okinawu už pozná lepšie než rodnú Čadcu. Karate je pre Jaroslava Taranu ako droga

Karate sa venuje celá jeho rodina.

Jaroslav Tarana.Jaroslav Tarana. (Zdroj: Archív)

Emigroval kvôli režimu a v Kanade si vybudoval meno. Čadčan je majiteľom najvyšších licencií rozhodcu a sudcu v športovom karate v rámci svetovej federácie WKF (World Karate Federation) a hádam má šancu ísť rozhodovať aj na olympiádu.

S karate začínal ako chlapec v novovzniknutom čadčianskom klube. V 80. rokoch 20 storočia emigroval do Kanady a po čase si založil vlastný klub v Terrebonne v provincii Quebec. Tam spolu s manželkou Katarínou Vadovičovou pôsobia dodnes. Obaja súťažili a teraz trénujú. Majú dcéru Annu a syna Antonína, ktorí sa tiež venujú karate.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jaroslav Tarana sa postupne vypracoval na rozhodcu a sudcu športového karate najvyššej svetovej úrovne. Mal reálnu šancu rozhodovať na Letných olympijských hrách v Tokiu, kde malo mať karate premiéru. Žiaľ, pre pandémiu boli odložené. V rozsiahlom rozhovore pre MY Kysucké noviny prezradil viac o svojom živote, športovej kariére aj o samotnom karate. Rozdelili sme ho preto na dve časti.

Ťažké začiatky a útek do zámoria

Kedy a ako ste sa dostali ku karate?

„Mal som 14 rokov a v Čadci už rok fungoval oddiel karate. To bol rok 1974. Chodievali sme sa cez okno pozerať do telocvične, že čo to tam robia. Raz robili nábor v našej škole. Dávali nám ukážky, ako sa cvičí. Tak sme sa s kamarátom išli prihlásiť. Prihlásilo sa nás asi 80. Začali sme pomaly cvičiť v telocvični na Revolučnej ulici a na Ulici A. Hlinku (kedysi Jilemnického).“

SkryťVypnúť reklamu

Kto bol váš prvý tréner?

„Môj prvý tréner bol Pavol Ščúry. Boli tam aj Anton Maťašek a Ladislav Zakopčaník. Oni mali ako prví vyššie technické stupne.“

Ako vtedy vyzerali tréningy? Neodradili vás od pokračovania?

„Na tréningoch nás mučili, bolo to strašné, ale prežili sme. Z tých 80 nás asi po štyroch rokoch zostalo desať. Okrem mňa aj Pavol Matyšák, Jozef Kasaj, Jaroslav Tabak, všetci tí starší. Po dvoch rokoch sme začali súťažiť. Išli sme na prvé majstrovstvá kraja v roku 1975 alebo 1976. Zakopčaník ich vyhral. On išiel na majstrovstvá Slovenska súťažiť a my sme sa na neho išli pozrieť. Tam sme videli všetkých majstrov a všetkých, ktorí v tej dobe niečo znamenali v karate. Dalo nám to energiu, lebo sme chceli byť ako oni. Tak sme pokračovali v cvičení. Také boli naše začiatky.“

SkryťVypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Futbalová anketa: Kysucké kluby vybrali najlepších hráčov a trénerov jesene Čítajte 

Reprezentovali ste niekedy Slovensko?

„V Poľsku sme boli raz na súťaži za Slovensko, potom som bol na druhom a treťom ročníku Veľkej ceny Slovenska. Nasledujúce tri ročníky som vynechal, lebo som bol na vojne. To už sme neboli za Slovensko ani Česko-Slovensko, ale za Čadcu. Čadca už vtedy bola v rámci ČSSR top klub. Patrila medzi tri najlepšie v republike. Veď medzi nami boli Anton Maťašek, Peter Maťašek, Jozef Kasaj, Pavol Matyšák, Miroslav Poláček, Jaroslav Tabak či Ladislav Zakopčaník. Bol to neskutočne silný oddiel. Vtedy ešte neexistovala reprezentácia ani Česko-slovenský zväz karate. Bol český a slovenský zväz karate. Potom sa s tým niečo robilo. Pred ME v Paríži som bol ako junior na zozname, ale tri týždne predtým mi povedali, že nemôžem ísť. Tak som zostal doma. Vtedy, za bývalého režimu, bolo ťažké cestovať, už do Poľska bolo okolo toho veľa papierovačiek.“

Aj to bol dôvod vašej emigrácie do Kanady?

„Bolo viacero dôvodov. Jedným z nich bol ten, že ja som musel ísť na vojnu. Nikto nechcel ísť vtedy na vojnu. Potom sme sa vrátili a chceli sme ísť na dovolenku do Bulharska alebo do Juhoslávie. Ale nedalo sa tam dostať, lebo tri roky po vojne sme museli byť doma. Bolo to strašné. Druhá vec bola, že sme sa nemohli s nikým porozprávať, lebo sme nevedeli, kto nás vzadu počúva a môže nás udať. Mojich kamarátov preto pozatvárali. Mňa to tu nebavilo. Povedal som si, že stačí. Človek robil a robil, ale nič z toho. Tak sme sa s kamarátmi dohodli, že tu ukončíme kariéru. V roku 1985 po Veľkej cene Slovenska, na ktorej súťažila aj Čadca, sme sa zbalili a odišli.“

Išli ste naslepo alebo ste mali niekoho známeho v zahraničí?

„Naslepo. Prešli sme do Juhoslávie, odtiaľ cez kopce do Rakúska. Tam sme boli týždeň vo väzení, lebo sme prešli cez hranice ilegálne. Taký bol zákon. Dali nás do utečeneckého tábora a povedali nám, že tam nemôžeme zostať a máme si vybrať, kam chceme ísť. Ako prvé sme sa spýtali, kde berú najrýchlejšie. Povedali, že v Kanade, tak sme išli do Kanady. Ocitli sme sa v Calgary a odtiaľ som sa presunul do Montrealu. Odvtedy som tam bol 35 rokov.“

Ako to bolo s dorozumievaním?

„Začiatky nie sú nikde jednoduché, lebo ste hluchí. Nerozumiete absolútne nič, francúzsky ani anglicky. Ale tam bol vtedy systém, že emigranti musia ísť na desať mesiacov do školy. Máte na výber, či na francúzštinu alebo angličtinu. Ja som chodil na francúzštinu. Po desiatich mesiacoch dostanete papier, že ste vyškolení. Montreal je najlepšie miesto, kde sa dajú naučiť dva jazyky naraz. Tam keď ľudia počujú, že máte slabú francúzštinu, začnú na vás hovoriť po anglicky. Ja som na anglickú školu nikdy nechodil, ale to sa za roky naučíte na ulici, z televízie a tak. Moje deti hovoria troma jazykmi – slovensky, anglicky a francúzsky.“

Čo ste robili po škole?

„Vtedy sa nedalo robiť nič, lebo bola veľká hospodárska kríza. Nedalo sa nájsť si prácu. Vláda nám platila za to, že sme dostali podporu a museli sme chodiť do školy. Absencie bolo treba vysvetliť. Od ôsmej rána do tretej popoludní som mal vyučovanie, potom dve hodiny prestávku a zobral som si navyše večerné kurzy. Neboli povinné, ale čo som mal robiť. Nikoho som tam nepoznal. Povedal som si, že najskôr sa nejako naučím poriadne rozprávať a uvidíme. Potom už bolo dobre. Bol som v Sherbrooke, asi 100 km od Montrealu, kde som musel vydržať tých desať mesiacov. Potom som išiel do Montrealu, kde som si našiel zamestnanie.“

Návrat k milovanému športu

Ako ste sa vrátili ku karate?

„Zo začiatku to bolo smutné. Človek sa musí najskôr zorientovať. V Sherbrooke na univerzite sa dala kúpiť taká karta, ktorá umožnila prístup do športového strediska. Tam som začal behať, trénovať a zrazu som našiel klub karate. Nevedel som ešte dobre rozprávať, tak som si zavolal kamaráta na pomoc ako tlmočníka. Sranda bola v tom, že keď som im povedal, že by som chcel trénovať a súťažiť, oni sa na mňa pozreli, zasmiali sa a povedali, že musím začať odznova s bielym opaskom. Nedalo sa nič robiť, aj keď som mal už vtedy 2. Dan. Tak som začal cvičiť sám. V Montreale to bolo iné. Prvých päť mesiacov mi práca zaberala veľmi veľa času. Potom som si povedal, že už musím cvičiť. V jednom nákupnom stredisku som otvoril telefónny zoznam a našiel som si bojové umenia. Vytočil som číslo nejakého klubu. Tréner (sensei) toho klubu ma tam prijal a odcvičil som u neho šesť rokov. Dostal som sa do kanadskej reprezentácie a tým pádom som dostal prístup do olympijského centra. Reprezentoval som Kanadu. Potom to začala všetko komplikovať politika v kanadskom zväze, a tak som si otvoril vlastný klub, ktorý doteraz perfektne funguje.“

Prečítajte si tiež: Prezident Tatrana Turzovka verí, že kríza jeho klub nepoloží Čítajte 

Každý si vtedy mohol založiť klub?

„V Kanade je taký systém, že každý si môže otvoriť klub. Prečítate si knihu o karate a ste akože veľký majster. Ide o to, ako to viete predať. Musíte platiť nájom, vybavíte si veci a máte klub. Ale takýto klub nie je a ani nemôže byť v národnej federácii. Ak chcete byť v národnom zväze, musíte mať štátne trénerské skúšky, kurz prvej pomoci a čistý register trestov. Kluby vo federácii sú solídne a majú riadnu štruktúru, ale tých mimo je aj tak strašne veľa. Nemôžu však súťažiť na Majstrovstvách Kanady, Panamerických majstrovstvách, majstrovstvách sveta alebo na olympiáde. Je veľmi komplikované dostať sa do reprezentácie. Tak ako v každom inom športe. Takže v Kanade sú takéto dve sorty karate.“

Neprekážalo im, že ste prisťahovalec?

„Nie. Tam sú všetci emigranti. Nikto vám nepovie, že ste prisťahovalec. Domáci sú iba Indiáni.“

Ako to s vašou kariérou bolo ďalej?

„V Čadci sme mali perfektný klub s perfektnou partiou chalanov. Keď som prišiel do Kanady, karate tam bolo v plienkach. Dalo by sa povedať v dobe kamennej. Boli tam ,,Veľkí majstri“, ale nevedeli zápasiť ani sa hýbať. Nevedeli, čo všetko obnáša športový zápas karate. Ja som ich na prvom výberovom turnaji všetkých porazil a oni sa pozerali, odkiaľ som prišiel. Povedal, som že z Európy. V klube sme mali silnú skupinu chalanov, ktorí boli v reprezentácii. Mali sme veľa majstrov Kanady. Vtedy som súťažil aj trénoval. Odsúťažil som šesť rokov za Kanadu. Moje posledné MS boli v Malajzii v roku 1994. Potom sa do toho začala pliesť politika a na čas zrušili kanadskú reprezentáciu. Stačilo mi. Trénoval som už len mladých. Rok som ešte pomáhal mojej žene, aby nebola sama v provinčnom tíme. Odvtedy som už nesúťažil.“

Keď ste spoznali manželku Katarínu, ona už súťažila?

„Ja som chodieval každý rok na sústredenia na Slovensko za starou partiou zacvičiť si s nimi a pokecať. Tam som ju stretol a zoznámili sme sa. O týždeň sme boli spolu na chate s otcom. Po troch mesiacoch už bola aj ona v Kanade a začala trénovať i súťažiť. Keďže bola z Európy, tiež všetko vyhrávala. V kanadskej reprezentácii bola osem rokov. Ako zatiaľ jediný človek získala každý rok medailu z Panamerických majstrovstiev, obdobou ME. Vyhrala aj ďalšie podujatia a stala sa kanadskou legendou v karate. Keď prišla do môjho klubu, dievčatá sa k nej hneď hrnuli. Potom bola päť rokov reprezentačnou trénerkou, ale zase kvôli politike sa stiahla. Jej zverenkyňa z Vancouveru je teraz dvanásta v olympijskom rebríčku a má šancu dostať sa na olympiádu. Ona žije v našom dome, trénuje 4-5 hodín denne. Máme v klube veľa talentovaných karatistov. Moja žena cvičí kata a ja kumite. Funguje to dobre.“

Trénerská kariéra a olympijský sen

Kedy ste začali robiť rozhodcu a sudcu?

„V roku 1998 som bol ešte provinčný tréner v Quebecu. Mali sme Majstrovstvá Kanady na ostrove Princa Edwarda. Potom som povedal, že už na to nemám. Doma sme sedeli so ženou v kuchyni, pili sme kávu a ja som jej povedal, že končím. Len náš klub a nič iné. Spýtala sa, či už naozaj nechcem nič robiť. Navrhla mi, aby som išiel rozhodovať. Musel som jej sľúbiť, že budem rozhodca s najvyššími kvalifikáciami. Tak som urobil provinčné skúšky, potom kanadské, panamerické a tak postupne, až skúšky na sudcu a rozhodcu WKF. V roku 2010 v Belehrade som získal najvyššiu licenciu na kumite rozhodca A a na kata sudca A. Prišiel som domov a povedal: ,,Čo som sľúbil, to som splnil“. Nedá sa už z toho odísť. Je to síce časovo náročné, ale chodím po súťažiach rozhodovať a popritom sa stretnem s kamarátmi a známymi. Sme proste jedná veľká karatistická rodina.“

Prečítajte si tiež: ŠK Radoľa získala počas nútenej prestávky dve významné posily Čítajte 

Aký je rozdiel medzi rozhodcom a sudcom?

„Vo WKF je to podľa licencií. Po prvej licencii je sudca na kumite a sudca na kata, to sú kategórie B. Oni len sedia na stoličkách a keď niekto na zápasisku skóruje alebo opustí zápasisko alebo sa niečo deje, signalizuje to rozhodcovi, ktorý rozhodne. Je to veľmi zodpovedná práca, lebo oni určujú, kto má alebo nemá bod. Rozhodca musí s nimi pracovať a sledovať ich. Potom ešte sudcovia robia pri stoloch zapisovačov. S licenciou sudca A už sa toho robí viac. Rozhodca s licenciou B má ešte viac práce, používajú ho aj priamo v zápasisku. Keď už má tú najvyššiu licenciu rozhodca A a sudca A, tak to záleží od toho, aký je. Ak je dobrý, tak rozhoduje veľa, ak robí chyby, sedí na stoličke. Seniorskí rozhodcovia sa používajú na finále a ťažké, vypäté zápasy, napr. Azerbajdžan proti Iránu. Je plná hala a každý čaká, či sa niekto z rozhodcov nepomýli. Mladí rozhodcovia sa trasú, sú nervózni a robia chyby. Je asi šesť kritérií, ktoré musia byť splnené, aby bol udelený bod. Dnes sa už používa aj video záznam, ktorý si môže vyžiadať tréner, keď nesúhlasí s verdiktom. Zápas sa zastaví a dvaja rozhodcovia pozerajú záznam. Každý má na to svoj názor. Pozerajú ho len seniorskí rozhodcovia. Musia sa dodržiavať prísne kritériá, lebo v plnej rýchlosti to na pohľad vyzerá inak ako spomalene. Je to dôležitá a zodpovedná práca. Keď som rozhodoval na Panamerických hrách, bola tam obrazovka s rozmermi 4x5 metrov a televízia ukazuje spomalené zábery. Plná hala píska a ja sa fakt nesmiem dopustiť žiadnej chyby. Chyby sa proste neodpúšťajú.“

Vyberáte si, aké zápasy alebo turnaje budete rozhodovať?

„Nie. Napríklad na MS sú štyri tatami. Príde 300 rozhodcov a ide sa na dve zmeny, 50 rozhodcov na každé tatami. Počas súťaže rotujeme na pozíciách. Nikdy nevieme, na akom poste budeme. Nasadzujú nás tak, aby to bolo maximálne férové. Nemôžeme rozhodovať zápas, v ktorom má zastúpenie niekto z rovnakého kontinentu. Na finále sa vyberie osem rozhodcov zo všetkých na turnaji a počítač z nich vyberie. Ale počítač nerozozná konflikt záujmov. Ja mám kanadské aj slovenské občianstvo, takže nemôžem rozhodovať Kanade ani Slovensku. Keď to vidím, musím sa nahlásiť a odísť. Licencia je totiž drahá. Skúšky stoja 650 švajčiarskych frankov. Môžu mi ju zobrať a suspendovať ma na dva roky. Potom treba znova robiť skúšky. Nestojí mi to za to.“

Sú pravidlá veľmi komplikované? Treba sa stále niečo nové učiť?

„Musíme stále vedieť všetko, najmä my, seniorskí rozhodcovia. Pravidlá sa stále upravujú. Chodia nám e-maily, že teraz sa niečo bude robiť inak. Stále sa musíme učiť. Seniorskí rozhodcovia si musia obnovovať licenciu každé štyri roky. Každé štyri roky musím aj ja napísať test z pravidiel. Je to 75 otázok a môžem sa pomýliť najviac dvakrát. Inak nemôžem rozhodovať a ďalší pokus je o rok. Všetky pravidlá sú napísané po anglicky, francúzsky a španielsky. Na skúške na veľkej obrazovke naskakujú otázky po jednej v troch jazykoch. Na odpoveď máme 17 sekúnd. Konkrétne ja učím pravidlá po celej Kanade, takže pre mňa je to rutina. Samozrejme, musím neustále sledovať pravidlá, vedieť o zmenách a ihneď ich aplikovať.“

Urobili ste už ako rozhodca nejakú veľkú chybu?

„Na Panamerických hrách som urobil tento rok v Peru takú malú chybu vo finále, ale s dobrým úmyslom. Bol som tatami manažér zodpovedný za všetko. Jedna rozhodkyňa nezastavila zápas, keď si tréner vyžiadal video záznam. Prešlo asi päť sekúnd, ale nevrátili ich späť. Tak som zapískal a upozornil ju na to. Potom sa ma pýtala, prečo som nadstavil tých päť sekúnd. Povedala, že ona môže zastaviť zápas, kedy chce. Poslúchla, lebo som bol jej nadriadený, ale mohol z toho byť problém, keby niekto podal protest. Všetko dobre dopadlo. Bolo to skôr nedorozumenie, ale keby ten chlapec prehral, bola by to moja chyba. Človek sa stále učí. Každý na to môže mať iný názor. Zatiaľ som nemal žiadne sťažnosti, ani po veľkých finále.“

Ako sa budú rozhodcovia vyberať na olympiádu?

„Niektorí zápasníci aj rozhodcovia už sú vybraní. Vyberá ich Svetová federácia WKF. Prednosť majú všetci z rozhodcovskej komisie, lebo tam majú byť tí najlepší z najlepších. Vybraní sú už oboznámení, že pôjdu na olympiádu.“

Prečítajte si tiež: Oslavy strávili v policajnej cele. Na Chorzów spomínam často, hovorí Viktor Kríž Čítajte 

Myslíte si, že sa tam dostanete?

„Aby som povedal pravdu, je to rovnaká súťaž ako každá iná. Nepotrebujem sa tam silou mocou tlačiť. Karate je na olympiáde prvý raz. Na tých ďalších možno už nebude. Zatiaľ ho nedali do programu. Športy sa zvyčajne potvrdzujú až po olympiáde. Oni ešte ani nevideli, ako to bude vyzerať, ale už rozhodli. Japonci si to teraz pretlačili, lebo je akurát výročie 50 rokov od prvých MS v karate. Bude sa súťažiť v tom istom budokane (v hale) ako vtedy. Pre Japoncov je karate ako náboženstvo. V Paríži 2024 má karate vymeniť breakdance. Odkedy je karate olympijský šport, je na nás rozhodcov i ostatných strašný tlak. Menia sa pravidlá, atď... Breakdance nemá žiadne pravidlá, rozhodcov ani systém. Tam rozhodujú herci, speváci, hokejisti. Čo to je za šport? Pre Japoncov je karate národný šport, ale nie sú najlepší na svete. Je to taký vyrovnaný šport, že MS môže vyhrať ktokoľvek, taká vysoká je úroveň. Bolo by pekné ísť na olympiádu rozhodovať, ale moc ma to neláka. Ja už som v tej hale bol v rámci K1 – karate league. Prišli sa tam pozrieť ambasádori z olympijských výborov a na rozhodcov bol vyvinutý veľmi silný tlak. Hala bola urobená presne tak ako to tam bude vyzerať na olympiáde. Stál som tam a rozhodoval finále, len to nebola olympiáda. Olympijský turnaj v karate bude pekná súťaž. Musí však byť perfektne pripravená a bez chýb a možno sa to všetko zopakuje v Paríži.“

Prečo už Japonci nedominujú?

„Po páde socializmu sa zrazu mohlo cestovať a nastal boom. Európa dostala tridsať nových štátov a všetko Slovania, čiže bitkári. Francúzi a Angličania sú stále najsilnejší, ale už len tesne. Dnes už medzi nich patrí aj Kazachstan, Irán, Azerbajdžan, Uzbekistan. Ani sme nevedeli, že tam niekto robí karate. Teraz sa tréneri presúvajú celosvetovo a robia semináre. Japonci dominujú v cvičeniach kata, ale v športovom zápase sa vedeli hýbať len dopredu a dozadu. V kumite nemali nejaké výrazné umiestnenia. Pozvali si trénerov z Francúzska a iných krajín, urobili si nový program a začali vyhrávať. My sme cvičili kedysi jednu-dve techniky. No teraz je to úplne iné karate. Strašne rýchle, množstvo techník a neuveriteľné kombinácie techník. Na zápasisku sa môže udiať všeličo a na to musia byť rozhodcovia pripravení.“

Karate je pre celú jeho rodinu životným štýlom

Cvičíte ešte karate vo voľnom čase?

„Trénujem šesťkrát v týždni, okrem nedieľ a súťaží. Keď netrénujem, všetko ma bolí a nedá sa so mnou rozprávať. Náš klub má 140 až 160 členov. Tréningy máme od pondelka do soboty. Ešte máme športovú školu karate, ktorá je päťkrát v týždni. To sa nedá zastaviť. A som na to len ja s mojou ženou.“

Darí sa vášmu klubu?

„Momentálne máme nové priestory, ktoré si teraz upravujeme a rekonštruujeme. Cvičili sme v telocvični, ale prenajali sme si súkromné priestory. Začíname prakticky odznova. Starší už odišli, ale máme veľa nových detí. Sme v takom prechodnom období, ktoré potrvá ešte asi rok a pol. Na Majstrovstvá Kanady posielame obvykle sedem ľudí, ale bude ich viac. U nás je to tak, že celé rodiny chodia spolu trénovať také rekreačné karate. Potom máme súťažné karate, kde trénuje aj reprezentácia.“

Prečítajte si tiež: Stopka dobre rozbehnutej sezóny. Hmírová patrí k najlepším legionárkam poľskej ligy Čítajte 

Ako to máte doma? Neleziete si so ženou na nervy?

„To je už taký náš životný štýl. Máme to rozdelené. Ja sa neživím karate, normálne chodím ráno do zamestnania. Potom vyzdvihnem syna zo školy, žena medzitým trénuje s nimi asi do štvrtej. Potom sa stretneme doma, navečeriame sa a od šiestej do deviatej idem trénovať ja. Naše deti do karate netlačím. Moja dcéra má 20 rokov, trénovala do roku 2015 a aj súťažila. Na Majstrovstvách Kanady skončila druhá. Zlato jej ušlo malou chybou. Potom mi doma povedala: ´Toto je posledná medaila a ja končím´. Mala karate rada, ale má trošku iné záujmy. Strašne rada kreslí. Vyštudovala kreslenie, teraz je na univerzite a chce byť profesorkou histórie umenia. Ale neprestala chodiť do dójó (telocvične) zacvičiť si. Môj ´mladý samuraj´ (syn) cvičí ako drak. Rád zápasí, niekedy mám pocit, že až moc. Na tú partiu okolo neho musím dávať pozor. Páči sa mu to. Možno z neho bude dobrý zápasník. Moje deti vyrastali v dójó. Karate je súčasťou ich života. Keď sa inak nedalo, tak cestovali s nami a obehli celý svet. Dcéra bola maskotom kanadského tímu.“

Okinawu pozná lepšie než Čadcu. Karate je pre neho drogou

Čo ste si priniesli z vašich ciest v Japonsku, kolíske karate?

„Ja som v Japonsku súťažil aj rozhodoval, ale keď som prišiel prvýkrát na Okinawu, dostal som kultúrny šok. Nespal som štyri noci a myslel som si, že s karate som skončil a 25 rokov som cvičil pre nič a zbytočne. Je pravda, že nás japonskí majstri prijali do svojej rodiny a začali učiť skutočné karate, ktoré nemá absolútne nič spoločné so súťažným karate. Japonskí dedkovia nám ukázali systém, ako trénujú oni, čo je a čo nie je dôležité, pohrali sa s našou technikou a upravili nám ju. Úplne zmenili náš pohľad na karate. Bol som tam už 17-krát a chodím tam každý rok. Pokiaľ budem môcť, naďalej aj budem. Poznám to tam už lepšie ako Čadcu. Tam je to pravé karate, priamo z prameňa. Dostal som sa k ľuďom, ktorí ho stvorili, ktorí ho cvičia tak ako sa cvičilo v jeho začiatkoch – neporušená vetva, priama línia. Asi okolo roku 1935 tomu dali meno karate. Nás učí posledný žiak zakladateľa štýlu Goju ryu. Nie je to športové karate a nie je to ani pekné karate, ale je pravda, že je trochu drsnejšie. Musí byť účinné všade, to je pre nich priorita. Pre Japoncov je to kultúra, životný štýl. Náš učiteľ má 89 rokov, ale stále cvičí trikrát denne asi hodinu. To sú úžasní majstri. Máme to privilégium, že nás učia. Karate je výborný šport a robí človeku dobre. Mladí to nevedia, oni chcú zápasiť, robiť športové karate. Ale časom možno prídu na to, čo je skutočné karate.“

Je niečo, čo nemáte rád na karate?

„Nemám rád mlátenie do bambusových zväzkov. Na Okinawe do toho musíme biť a keď vám trieska zájde pod nechty – viete si predstaviť tu bolesť. Na tvrdosť tréningu si človek musí zvyknúť. Tí, ktorí v Kanade cvičia súťažné karate, na Okinawe ´umierajú´. Tam neexistujú výhovorky. Rekreačné karate je o zábave, inštruktori majú zase iné tréningy. Na Okinawe sa v postoji šiko dači (nízky postoj, akoby jazda na koni) stojí aj 40 minút a bez prestávky. Tréningy trvajú šesť a pol hodiny a je tam 38 stupňov, stopercentná vlhkosť a žiadna klimatizácia. Spravíte dva pohyby rukami a ste mokrý všade.“

Prečítajte si tiež: Tréner Horelice našiel na nútenej prestávke aj jedno pozitívum Čítajte 

Čo je na karate najťažšie?

„Začiatok. Začiatok je strašne dlhý. Najťažšie je naučiť sa základy, tých prvých desať rokov. Človek stále rozmýšľa, či v tom chce pokračovať. Ale keď si v tom nájde niečo, čo má rád, už je to pre neho droga. Po dlhom lete v lietadle mám vždy chuť hneď do niečoho udrieť, porozťahovať sa a podobne. Moje telo potrebuje svoju dávku pohybu. Ja už sa venujem karate 45 rokov a je to pre mňa denná potreba.“

Je karate viac o sile alebo kondícii?

„Mladí majú kondíciu, sú svalnatí, hýbu sa a sú silní. Starší sa už hrajú inak. Cibria si techniku tak, aby nemuseli použiť toľko sily a aby ich údery boli účinnejšie. Tí, ktorí súťažia, robia športové karate. Oni poskakujú, sú silní, rýchli – môžem povedať takí kohúti. To platí pre tých, ktorí majú 1. alebo 2. Dan. Od 5. Danu vyššie sa už ide do hĺbky. Je to predsa bojové umenie. Po 6. Dane je to zas úplne iné. Študujú sa akupresúrne body. Technika je stále tá istá, ale v hlave sa dejú už iné veci. Sledovanie súperov, to je o inom. Mladí chlapci a deti by to zrejme nepochopili. Karate má vývojové etapy. Starší ľudia si to karate už upravujú viac podľa seba. Nejaký 70-ročný dedko idúci po ulici nemusí na to vôbec vyzerať, ale môže byť plný energie. To je ako keď niekto pije celý život vineu alebo kolu a stále mu chutí.“

Aký je rozdiel medzi športovým a bojovým karate?

„Pri športovom sú rozhodca, sudcovia a medaily. Bojové sa dá použiť na ulici, keď vás chce niekto okradnúť. Karate je bojové umenie, z ktorého urobili šport. Okinawskí majstri nerozumejú športovému karate, pre nich to je a bude stále bojové umenie. Nepoužívajú žiadne rukavice ako športovci. Namiesto činiek nosia vázy a podobne. Keď to človek robí pravidelne, je to ako droga. Všetko má svoju postupnosť. Nedá sa z ničoho dostať niekam. Dôležité sú odcvičené roky a skúsenosti, kto a ako vás to učí, ako sa vy chcete učiť. V Kanade je niekto frajer, keď dostane čierny opasok a získal 1. Dan. Ale to je len základná technika, začiatok cesty.“

Aká je postupnosť opaskov a teda stupňov hodnotenia v karate?

„Opasky kedysi neexistovali. Bol biely opasok a potom 1. Dan. Po šiestich rokoch s bielym opaskom sa na Okinawe udeľoval 1. Dan. Ale dnes, keď deti mimo Japonska cvičia, nemôžu mať od 6 do 14 rokov rovnaký opasok. Musia mať nejakú odmenu, a tak sa vymysleli opasky – biely, žltý, žlto-biely až do čierneho. Je to rozdelené a to ich motivuje. Deti nerozumejú ozajstnému karate, tak ich motivujeme takto. Potom už pomaly prechádzajú systémom. Ja mám administračný titul Shibuichi a v Kanade mám na starosti môj štýl karate. Vo svete existuje len päť ľudí s diplomom Shibuichi. My cvičíme v našom klube štýl Goju ryu a ten sa zase delí na veľa ďalších. Napríklad Goju kai škola, ktorú založil Gogen Jamaguči. Všetko však ide z jednej línie, z jedného prameňa a základňa toho všetkého je na Okinawe.“

Čo má na starosti Svetová federácia karate WKF?

„Svetová federácia WKF zastrešuje športové karate, nemá nič spoločné s tradičným karate. Organizuje MS, K1, turnaje série A. Pod WKF sú kontinentálne federácie ako EKF (Európa), PKF (Amerika), OKF (Oceánia), AKF (Ázia) a UFAK (Afrika). Sú aj federácie pre jednotlivé štýly karate. Tieto si robia svoje tréningové tábory, semináre, atď. Tam niet športového karate. Trénuje sa tradičné karate tak, aby sa mohlo odovzdávať ďalej a aby mohlo pokračovať aj v budúcnosti. Ja som napríklad President de Canada traditional Goju-Ryu Karate Do Association a technický riaditeľ pre Shodokan Goju-Ryu Karate Do Canada.“

Prečítajte si tiež: V Novej Bystrici chcú vylepšiť hraciu plochu a plánujú návrat mládeže do súťaže Čítajte 

Aký najvyšší titul sa dá v karate dosiahnuť?

„Najviac sa dá dosiahnuť 10. Dan. V našej organizácii máme päť držiteľov 10. Danu. Sú to zväčša naši učitelia. Nie sú to nejakí bohovia a ani super zabijaci. Je to vrchol ich životnej filozofie. Máme medzi nami na Okinawe veľa držiteľov 8. a 9. Danov. Ja osobne som sa nikdy nepýtal, či sa môžem zúčastniť skúšok na niektorý z majstrovských stupňov. Keď nadíde ten čas, tak vám povedia a idete na skúšku. Sú ľudia, ktorí vyslovene zbierajú diplomy a chcú sa zúčastňovať skúšok. Doslova za tým behajú. Keď to človek robí dlhé roky ako ja, nie je to potrebné. Ja osobne mám 7. Dan už desať rokov a vôbec mi nechýba nejaký vyšší technický stupeň. Je to každého osobná vec. Na Okinawe sa nerobia skúšky na 10. Dan. Tam sa proste majstrovi udelí. Takýto majster je niečo ako kultúrna pamiatka.“

Dá sa s karate živiť?

„Keď máte veľkú súkromnú školu, tak sa to aj dá. Keď ste známy a dobrý a ľudia vidia, že sa tomu rozumiete, tak vás pozývajú na semináre, stáže a podobne. A samozrejme, v Kanade zadarmo nikto nič nerobí, celkovo v Severnej Amerike. Sú u nás silné a slabšie kluby. Moja žena Katarína stále dáva semináre v kata, vždy má na ňom 40-50 ľudí. Nevedia, ako na to a učia sa to z videa. Video však nie je dobrý učiteľ. Ja prednášam pravidlá rozhodovania v športovom zápase karate.“

Športovci sa s karate môžu uživiť?

„V Kanade to funguje tak, že tí najlepší karatisti majú štatút olympijského športovca. Dostávajú 1 500 dolárov mesačne od štátu. Navyše si môžu zarábať aj inak. Ďalšie peniaze sa dajú zarobiť za umiestnenia a podobne. Špičkoví športovci sa uživia. Musia si zaplatiť cestu i ubytovanie, ale federácia im pokryje určité percento nákladov a potom im časť peňazí vráti. Na šampionátoch sú finančné odmeny 700, 500 a 300 eur za umiestnenia, ale to je almužna. Teraz je olympijská kvalifikácia a každý tam chce ísť. Aj my rozhodcovia sme pod obrovským tlakom. Musíme povinne odrozhodovať minimálne štyri kolá K1 premier league. Bez toho nemôžem rozhodovať na MS. Ja môžem ísť kamkoľvek, federácia mi to zaplatí. Mám však rodinu, svoju prácu aj študentov, ktorých nechcem stratiť a neustále ukracovať. Mám síce asistenta, ale to nie som ja. Treba si určiť priority, ale dá sa to skombinovať. Niekedy to je ťažké a fakt je ten, že lietania už začínam mať dosť.“

Ako sa vyberajú karatisti na súťaže?

„Pretekára nemôže kvalifikovať klub, ale len národný zväz. To sa týka, samozrejme, len panamerických majstrovstiev, MS a K1. Športovec musí byť člen štátnej reprezentácie. Na K1 je rebríček, v ktorom je 64 najlepších pretekárov na svete. Na iné súťaže môže klub poslať pretekárov. O tom rozhoduje tréner, ale taktiež musí byť členom klubu, národného zväzu, ktorý je zase členom svetovej federácie WKF. Na MS môže ísť iba jeden pretekár z každého štátu, v kategórii a disciplíne.“

Rozhodcovských zážitkov má veľa. Nie všetky boli príjemné

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C6VM9 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M6VM9 na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk a ekonomickému denníku Index
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Našli sme budúcnosť hliníka. Je v Spišských Vlachoch
  2. Plyn v domácnosti? Aj malé zmeny vám znížia účty za energie!
  3. Môžu nohavičky pomôcť ženám ostať sebavedomými?
  4. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme
  5. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami
  6. Aj použitý kuchynský olej môžete separovať
  7. Magazín denníka SME: Tipy na výlety v Rakúsku
  8. Dopravcovia v čase koronavírusu. Dezinfikovali aj svoje bytovky
  9. Zabezpečujeme certifikované MBA programy
  10. Ako efektívne ušetriť na platbách za energie?
  1. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme
  2. Ružinovská poliklinika otvorila unikátne oddelenie
  3. Päť užitočných rád, ako si vybrať správnu klimatizáciu
  4. Našli sme budúcnosť hliníka. Je v Spišských Vlachoch
  5. Unikátna novinka už aj v Prievidzi
  6. Čo robiť, keď majú deti strach? Vyskúšajte tieto tipy
  7. Sloboda v stavebníctve
  8. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami
  9. Aj použitý kuchynský olej môžete separovať
  10. Mýty a fámy o vodárňach
  1. Môžu nohavičky pomôcť ženám ostať sebavedomými? 32 990
  2. Magazín denníka SME: Tipy na výlety v Rakúsku 22 032
  3. Dopravcovia v čase koronavírusu. Dezinfikovali aj svoje bytovky 11 043
  4. Len teraz získate k predplatnému týždenníka MY kávovar zadarmo 9 886
  5. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami 9 781
  6. Pandémia odhalila, ako fungujú vysielače v krajine 9 321
  7. Tieto veci robí banka, aby bola v bankomatoch hotovosť 9 257
  8. Ako vytriediť Mekáč doma? 8 898
  9. Ako správne dezinfikovať byt, bytový dom, auto či firmu 8 847
  10. Krížovkársky magazín Lišiak opäť v denníku SME 8 753
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Karate

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Karate

Hlavné správy z SME | MY Kysuce - aktuálne správy

Ako riešiť spory s poisťovňami

Môžete sa pozrieť do zdravotnej dokumentácie svojho dospelého dieťaťa? Nechce vám poisťovňa preplatiť škodu na vozidle po zrážke so zvieraťom? Možno vystúpiť z druhého piliera starobného dôchodkového sporenia? Aj na tieto otázky odpovedá právnik.

Ilustr.foto: Unsplash

DISKUSIA NAŽIVO: Ako pomáhame ľuďom so závislosťami, pracovná terapia

Diskusiu Pod rúškom informácií vysielame v utorok 2. júna 2020 o 17.00.

Medailistky z AK Čadca vo Frýdku-Místku.

MY Kysucké noviny s obľúbenou právnou poradňou

Aj nové číslo MY Kysuckých novín určite čitateľov poteší. Okrem bohatého spravodajstva prináša právnu poradňu, magazín na voľný čas s kompletným TV programom a zaujímavé súťaže! Využite mimoriadnu akciu na predplatné!

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?